BLOG.SK (notes.blog.portal.sk) - prvý slovenský blogovací systém

Proces s dr. Jozefom Tisom

Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho

Tatrapress 1990, ISBN 80-85260-03-4

Z úvodu, ktorý napísal neskorší šéfredaktor žurnalistickej žumpy vychádzajúcej pod názvom Slovenská republika Ján Smolec som sa dozvedel, že Slovenská národná rada ustanovila komisiu, ktorá objektívne posúdi filozofické, historické, ekonomické, sociálne, kultúrne a ďalšie aspekty obdobia tzv. slovenského štátu. O výsledkoch jej práce som akosi nepočul, nevšimol si alebo zabudol.

Skratka „tzv.“ bola tak dlho tak akosi predpísaná s úmyslom znevažovať a tak sa muselo písať tzv. prezident, tzv. slovenská vláda, tzv. slovenský snem atď. Skutočnosťou bolo, že sa dobovo používal výraz „slovenský štát“ podobne ako sa teraz používa oficiálny názov „Štát Kuvajt“ a keďže toto pomenovanie nie je úplne bežné pokojne aj dnes napíšem tzv. slovenský štát, ktorý bol podľa ústavy republikou.

Čítanie bolo pre mňa veľmi poučné. Časť obžalobcu Antona Rašlu na mňa urobila veľmi zlý dojem. Ten pán bol politický manipulátor husákovského typu. Sám si hovoril, že je civilista v armáde (dosiahol pritom hodnosť generálmajora). Dodal by som, že bol tiež politruk v prokuratúre. Vo vysokom veku ale pri zdravom rozume sa podieľal aj na politicko-historicky zmanipulovanom televíznom seriáli Povstalecká história (Viliam Plevza, Jozef Bob a ďalší).

Časť obhajcu Ernesta Žabkayho predstavuje fiškálskeho pedanta, ktorý všetko rozoberie do detailov a v maximálnej možnej miere obráti na prospech svojho klienta. Jeho postrehy a kombinácie sú miestami krkolomné ale zato informačne bohaté.

Prekvapujúci je celkovo malý dôraz na zločiny proti Židom. Ostatné, snáď aj vrátane vojny malého Slovenska proti Sovietskemu zväzu a jej obetí, možno s veľkou snahou označiť za politické otázky a dôsledky vojnových operácií. Ale tie desiatky tisíc ľudí, ktorí boli v pomerne pokojne a blahobytne až mierovo žijúcom štáte zbavení všetkých práv, dôstojnosti, občianstva, domova, vyvezení von a tam zbavení aj života a po smrti zohavení a zbavení dôstojnosti zostanú večnou výčitkou a večným hriechom katolíckeho štátu a jeho predstaviteľov. Život týchto nevinných ľudí bol výkupným Hitlerovi za pomerne pokojný život v samostatnom slovenskom štáte bez priameho ovládania nacistickým alebo horthyovským režimom. Ovládnutie Slovenska Maďarskom by ohrozili kultúrne prežitie národa. JUDr. Ernest Žabkay, obhajca dr. Jozefa Tisa, uviedol pri obhajobe, že ak by bolo Maďarsko vo výhodnejšej pozícií pri vypuknutí slovenského povstania proti nacistom, bolo by sa zapojilo na strane nacistov s nárokom na uplatnenie svojich územných nárokov na slovenské územie. Tiso na rozdiel od vedenia socialistického štátu a komunistickej strany v r. 1968 už v úvode privítal a podporoval inváziu spriatelenej mocnosti. Aj ho nechali vo funkcii. Relatívna priazeň pre slovenský štát bola však u nacistov vykúpená strašnou cenou a na úkor životov nevinných ľudí. Spory medzi mocenskou špičkou (Tiso, Tuka, Mach atď) boli pre cestovateľov v dobytčákoch do Osvienčimu málo platné. Výnimky z transportov udeľované prezidentom boli výnimkami pre hospodársky potrebných Židov a mali obmedzenú personálnu aj časovú platnosť. Nositelia výnimky potom museli žiadať o jej rozšírenie resp. predĺženie, ktoré napríklad nebolo schválené.

Paradoxne sa Tisovi v spolitizovanom procese pred Národným súdom snáď ako väčšia vina podsúvala legálna opozičná politika, rozporovanie politickej koncepcie jednotného československého národa za 1. Československej republiky a presadenie autonómie Slovenska na jeseň r.1938 prisľúbenej už v revolučných dohodách (Clevelandskej a Pittsburskej) uzavretých za 1. svetovej vojny. Významná časť politického programu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany bola realizovaná v dôsledku Slovenského národného povstania nastolením politického princípu rovný s rovným (Češí a Slováci), pomerne silným postavením slovenských národných orgánov v rámci povojnového usporiadania Československa a predovšetkým uznaním Slovákov za osobitný národ. Program HSĽS vyhral, strana prehrala.

Radikála, vysoko postaveného gardistu a bývalého ministra vnútra Alexandra Macha zachránila pred odsúdením na trest smrti pokútna dohoda obžaloby so súdom (Rašlu s predsedom súdu Daxnerom) bez vedomia jeho obhajcov o vyčlenení jeho veci na samostatné konanie. Následne bol odsúdený na 30 rokov a po asi 21 rokoch prepustený. Pozostalým Židom to poriadne pohlo žlčou ale nepomohli si. Dôvod bol podľa môjho názoru v tom, že Mach hrozil kompromitáciou komunistických politikov. Raz si predvolal pred súd ako svedka vo svoj prospech vtedajšieho povereníka informácií Ladislava Novomeského a to zrejme na výstrahu stačilo.

Český politik Rudolf Beran bol tiež súdený aj za opozičnú politiku za 1. ČSR ale keďže sa neočakávalo jeho odsúdenie na smrť, bol jeho proces intrigami medzi Gustávom Husákom (predseda Zboru povereníkov za KSS) a Klementom Gottwaldom (predseda vlády za KSČ) umelo predĺžený a tri dni po Tisovej poprave bol odsúdený na 20 rokov.

Je zrejmé, že dr. Jozef Tiso mal byť ako prezident tzv. slovenského štátu súdený a odsúdený na smrť. Sám to vraj očakával ako dôsledok vývoja vojny a tiež sa na tom zhodli mocnejúci komunisti s egom prezidenta Beneša. Nebolo ale celkom jasné kým, na podklade akého práva a za čo? Odpoveď sa našla a Tiso ako aj ostatní boli súdení mimoriadnym retribučným Národným súdom (po jeho zrušení pokračoval v agende krajský súd) na podklade ex post vydaného nariadenia Slovenskej národnej rady č.33/1945 Zb. nariadení SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva v znení neskorších predpisov a do veľkej miery za politickú urážku prezidenta E. Beneša.

15. 4. 1947 bol nad Tisom vyhlásený trest smrti. Povereník spravodlivosti za Demokratickú stranu Ivan Štefánik navrhol udelenie milosti. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady nezaujalo k návrhu žiadne stanovisko, hoci odstúpenie návrhu ďalej malo byť podľa niektorých názorov chápané aké nemý súhlas. V r. 1944 SNR poslala do Moskvy Čatlošovo memorandum aj s nesúhlasným stanoviskom. Nuž mala teda pokračovať v jasnom vyjadrovaní. Nezaujatie jasného stanoviska bolo chybou preto, že degradovalo politický význam SNR.

16. 4. 1947 rokovala o žiadosti o milosť vláda. Národnosocialistická strana ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu navrhla vrátiť žiadosť o milosť Predsedníctvu SNR, čo neprešlo a následne vláda odsúhlasila vykonanie rozsudku. Vrátenie návrhu P SNR ešte mohlo pre Tisa dobre skončiť.

Podľa názoru predsedu SNR Jozefa Lettricha vláda porušila tzv. 2. pražskú dohodu (z 11. 4. 1946) medzi vládou a SNR preto, že ak mala námietky proti návrhu povereníka spravodlivosti mala ho vrátiť Predsedníctvu SNR a nie meritórne rozhodovať o odporúčaní prezidentovi.

Situácia bola komplikovaná zložitými vzťahmi medzi novými slovenskými národnými orgánmi Slovenskou národnou radou a Zborom povereníkov a centrálnymi mocenskými orgánmi vládou a prezidentom. Bez ohľadu na 2.pražskú dohodu vôbec nechápem prečo sa vláda mala návrhom zaoberať ešte pred udelením milosti prezidentom. Nikde v ústave sa nepíše, že prezident má v otázke milosti čakať na inštrukcie od vlády čo má robiť.

Prezident E. Beneš mohol podpísať akt udelenia milosti na základe žiadosti odsúdeného a obhajoby a následne žiadať jeho potvrdenie zodpovedným členom vlády (§ 68 ústavy, zák. č. 121/1920 Zb. z. a n.). Minister spravodlivosti Prokop Drtina síce neochotne ale prisľúbil predsedovi SNR Jozefovi Lettrichovi podporiť udelenie milosti, čo mohol urobiť jednoduchým spolupodpisom prezidentského aktu. Ak by mu v tom niekto alebo niečo zabránilo, milosť by bola neplatná. Prezident Beneš by však potvrdil konkrétnym aktom svoje slová, že „z osobného a ľudského hľadiska je za udelenie milosti“. Beneš však chcel aby prezident tzv. slovenského štátu Jozef Tiso odvisol a nie ušiel spod pripravenej šibenice. Usvedčuje ho vyslanie osobitného emisára (českého podplukovníka), ktorý mu telefonicky hlásil vykonanie rozsudku 18. 4. 1947 nad ránom. Známy je Benešov výrok "já nedělám spravedlnost, já dělám politiku". V tomto prípade však nadradil emócie a prostredníctvom spolitizovaného práva sa pomstil.

Milosť alebo aspoň odklad výkonu trestu smrti mal Tiso dostať nie preto, že by si to zaslúžil ale preto, že jeho poprava bola politickou provokáciou. Zároveň sa stala ideálnym a dlhodobým podnetom pre činnosť ľudáckej emigrácie.Popravený Tiso - martýr sa stal výtaným erbovým symbolom. Podľa Kamenca (s.133) emigrácia napäto čakala na tento tromf a pri jeho príprave nemusela byť až tak nečinná. Je otázne či Tiso odmietol efektívny útek alebo ho úspešný utenčenci (Ďurčanský) nechceli vziať so sebou.

Prezident potreboval spolupodpis ministra spravodlivosti a nie nevyhnutne stanovisko vlády, ktorej písomne odkázal, že je síce za udelenie milosti ale z politického hľadiska bude súhlasiť s vládou. Vyžiadal si teda vopred stanovisko vlády (ktoré nebolo nevyhnutné) k ešte neudelenej milosti a zároveň jej akoby poslal ďalšiu obdobu listu s pasážou „popraviť nemožno omilostiť“ bez čiarky ale zároveň s jasným stanoviskom kam tá čiarka podľa neho patrí. A potom si ako Pontský Pilát umyl ruky. To nie on. To Národný súd, SNR, Zbor povereníkov a komunistom Klementom Gottwaldom vedená vláda zavesili Tisa na šibenicu. Áno, lenže on ho potiahol za nohy.

Bratislava 11. 9. 2007

Literatúra

Michal Barnovský, Na ceste k monopolu moci. Mocenskopolitické zápasy na Slovensku v r. 1945 -1948, Bratislava 1993

Ivan Kamenec, Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso 1887 - 1947, Bratislava 1998

Ústavná listina Československej republiky č. 121/1920 Zb. z.

Vyjadrenia k publikácii Vydanie prejavov a statí J. Tisa:

http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=231&Itemid=91

http://www.szpb.sk/procesza3.htm

http://www.sme.sk/c/3834777/Dvadsat-ludi-si-pripomenulo-vyrocie-Tisovej-popravy.html

http://komentare.sme.sk/c/4346921/tiso-stale-medzi-nami.html

K profilu prokurátora Rašlu:

http://www.sme.sk/c/3315321/Anton-Rasla-Obavany-prokurator-do-vazenia-posielal-a-tam-aj-skoncil.html