notes.blog.sk

I. Kráľovské dieťa a kráľovná pri moci

    Príbeh Márie Stuartovej je príbeh hrdej ženy. V 17 rokoch bola francúzskou kráľovnou, od 19 r. vládla ako škótska kráľovná. Slabosť prejavila iba pod vplyvom  sexuálnej vášne voči milencovi (James Hepburn, gróf Bothwell) v 24 rokoch.  Dobrovoľnú pokoru vôbec nepoznala.  V neomylnej namyslenosti žila život, ktorý pozná víťazov a porazených a neusilovala sa o rovnováhu.

    Chápala význam kráľovskej hodnosti a rozsah osobnej moci ale nechápala a neusilovala sa pochopiť rozsah osobnej zodpovednosti za jej výkon. Princíp zodpovednosti panovníka síce oficiálne neexistoval ale voči niektorým vladárom sa nakoniec prakticky uplatnil, na popravisku.  Boli to vladári, ktorí  urobili veľké chyby  a dopustili  také vyostrenie situácie, že ľudový hnev ich zbavil nedotknuteľnosti.

    Mária Stuartová neurobila dosť pre zvládnutie politickej situácie v krajine. Vo Francúzsku mohla pochopiť nebezpečenstvo náboženského konfliktu medzi katolíkmi a protestantmi (hugenotmi). Napriek tomu prišla do protestantského Škótska (uznesenie parlamentu z r. 1560 o oficiálnom náboženstve) ako hrdá katolíčka. To, že neprepukla náboženská vojna nebola jej zásluha.

    S protestantskou kráľovnou Alžbetou v susednej krajine sa pustila do nerozumného zápasu so škótskou  protestantskou opozíciou za chrbtom. To, že nenastala dezintegrácia kráľovstva nebola jej zásluha.

    Kráľovský dvor  Mária Stuartová chápala ako inštitúciu pre jej vlastné potešenie a nie ako najdôležitejší svorník v  mocenskej štruktúre kráľovstva. Nakoniec moc nad kráľovstvom tiež chápala ako danú od Boha a nie ako záväzok. Namiesto udržiavania rovnováhy prostredníctvom výberu spolupracovníkov a najvyšších hodnostárov si ich vyberala podľa sympatií,  neobmedzovala ich v moci a vplyve a nestarala sa o názor iných. Vysokých hodnostárov si vedela získať inteligenciou, krásou a odvahou ale nevedela si ich priazeň udržať zodpovednosťou. Postupe sa zbavila opory medzi šľachticmi.  A medzi striedaním mladých spoločníkov a mladých milencov mladou kráľovnou nie je pri pohľade zvonku veľký rozdiel. Kráľovná nevedela mužov zorganizovať tak, aby jej len slúžili. Ona chcela byť potešovaná, dobýjaná a objavovaná. Najväčší úspech v tom mal budúci milenec Bothwell, ktorý ju na úvod znásilnil.

    Ak v najväčšom hriechu  vtedy žili  samotní pápeži, čo si mohli puritánsky protestanti myslieť o mladej katolíckej kráľovnej, ktorá sa nebránila zábave a  pochybnej mužskej spoločnosti, vrátane snedého talianskeho katolíka Davida Rizzia? 

    Ako 23 ročná sama rozhodla o výbere svojho druhého manžela (19 r.), s ktorým mala jediné dieťa. A rozhodla zle. Tak zle, že už o pol roka prežíva znechutenie z manžela, ktorého odmieta a rok a pol po svatbe sa podieľa na jeho zavraždení milencom Bothwellom.

    Pod vplyvom milenca odhodila aj posledné zábrany. Páchala hrdelný zločin cudzoložstva, otehotnela s milencom, spolupodieľala sa na vražde manžela, ako kráľovná sa nechala uniesť milencom, ktorý si ju potom musel vziať, aby sa "zachovala jej česť", vydala sa za vraha svojho manžela, dokonca  podľa protestantského, teda kacírskeho obradu a predovšetkým nechala sa odlúčiť od svojho syna, ktorého vychovávala šľachta. Bothwell sa teda dodatočne verejne prizná k tomu, že ako vyznamenávaný hodnostár znásilnil kráľovnú. Následne s veľkou pravdepodobnosťou potratila dieťa, ktorému už nemohla  zabezpečiť významné postavenie.

    Z nehodného manžela Henry Darnleya (Stuart) sa vraždou stala trvalá a neprekonateľná prekážka nie len medzi milencami ale aj medzi Máriou Stuartovou a kráľovskou funkciu. Pobúrenie nad "vraždosvatbou" zjednotilo opozíciu proti Bothwellovi aj voči kráľovnej a umožnilo prelomiť politický pancier kráľovskej moci. Bola to síce len zámienka na boj proti potencionálne príliš silnému škótskemu kráľovi Bothwellovi ale veľmi dôrazná.

    Kráľovná svojim správaním podnietila  nastolenie revolučnej  otázky " čo sa má stať s vladárom, ktorý sa dostal do príkreho rozporu so svojím ľudom  ukázal sa nehodným kráľovskej koruny?" Autor uvádza, že možnosti štátoprávnych opatrení proti panovníkovi sa v tom čase rovnajú nule a, že panovník nie je zaradený do okruhu občianskeho práva, ale stojí mimo neho a nad ním. Neviem prečo spomenul práve občianske právo a nie trestné alebo štátne či ústavu. Napr. v platnej ústave SR je ustanovenie (čl. 107), že prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu, teda nie napr. za vraždu manželského partnera.

    Autor sa vôbec nevenuje ekonomike vtedajšieho Škótska a poskytuje rozporné informácie o majetku (chudobe a bohatstve) samotného kráľovského rodu.

    Ani autor ani autor doslovu nerieši vtedajšie jazykové vzťahy medzi angličtinou a škótštinou. Iba na jednom mieste (s.100) sa zmieňuje, že vyhnanec zo Škótska gróf Moray osloví anglickú kráľovnú najprv po škótsky a až na jej zákrok po francúzsky. Podľa citátov to vyzerá tak, že medzi týmito jazykmi  výrazný rozdiel nebol.

    II. Kráľovná v právnej karanténe a majestátna sebevražda (poprava) kráľovnej

    Na úteku sa Mária Stuartová utiahla na neistú pôdu ovládanú kráľovnou Alžbetou. Tá ju oficiálne neprivítala, nepustila ďalej ani oficiálne neobžalovala a neuväznila ale dala do akejsi právnej karantény a skoro dvadsať rokov čakala kedy sa u nej dostatočne prejaví  nákaza katolíckymi intrigami. Nakoniec sa dočkala a dala ju odsúdiť a popraviť.

    Súd sa konal v zmysle nového zákona o bezpečnosti osoby kráľovnej, ktorý urobil trestný čin zo zápasu o kráľovskú moc. Nuž a na súdenie poddaných veru nový zákon až tak potrebný nebol. Bol však potrebný na súdenie politickej protivníčky, kráľovnej iného náboženstva zo susedstva. Ale to si škótska kráľovná nevšímala. V anlickom zajatí sa vyjadrila s takou neopatrnosťou, akú si nedovolila ani keď bola pri moci a schválila zavraždenie Alžbety.

    Myslím si, že zákon bol výrazný krok nie len na ceste upevnenia a stabilizácie ale aj posilnenia významu kráľovskej moci pre budovanie štátu, krok na ceste budovania silného jadra britského impéria. V neposlednom rade bol problém konkurenčnej kráľovnej vyriešený takým praktickým spôsobom, ako to len bolo možné.

    Kráľovská hodnosť s veľkou mocou prinášala na osobu veľké nároky. Ak ich osoba prestala plniť stala sa nie len nehodnou svojej funkcie  ale aj škodlivou pre záujmy, ktoré táto hodnosť mala reprezentovať. Mária Stuartová bola príliš nezodpovedná a nespratná. Ako kráľovnú ju to priviedlo až k poprave. Alžbeta už zistila, že musí rozhodovať s ohľadom na britské impérium. Ako kráľovnú ju to priviedlo až k politickým obchodom.

    Syn Márie Stuartovej, škótsky kráľ Jakub VI bol uznaný ako následník Alžbety a vládol ako anglický kráľ Jakub I. Včasným obchodom s rovnakým koncom, teda následníctvom Jakuba na anglickom tróne si Mária Stuartová zrejme mohla zachrániť život ale nemohla si udržať škótsku a získať anglickú  korunu.

    Mária Stuartová hrala vysokú hru s tromfami pokiaľ ich mala. Jej poprava bola mučenícka a bola to zároveň pre katolíčku prípustná forma riešenia bezvýchodiskovej situácie sebevraždou. Bol to jej posledný tromf.

http://www.bbc.co.uk/scotland/education/int/hist/mary/

http://ladyhedgehog.hedgie.com/mary.html#sweet

PS: V romantizovanom háve Mária pripomína kráľovnú sŕdc Lady Di. Rozdiely medzi anglickým popravčím klátom a havarovaným mercedesom v parížskom tuneli sú len drobné.

Odpoved na príspevok

Väzenie bolo nezákonné, plánovaný atentát  zinscenovaný. Mária Stuartová toho ale mala na svedomí dosť, odrezala sa od legitimity svojej moci v Škótsku; a čo vlastne čakala od Alžbety? Bola vinná účasťou na vražde manžela, iba ju nemal nikto právo súdiť a neexistovalo právo na základe ktorého by mohla byť súdená. Táto právne absolútna imunita bola prelomená silou a intrigami a odôvodnená zmanipulovaným právnym zdôvodnením. Podstatou je, že Mária si presrala črep.