Úvod
Revolučné obdobie rokov 1848 až 1849 považujem za obdobie zrodu slovenskej politiky preto, že Slovensko nikdy nebolo aktívnym hráčom v politike, ktorú ovládali panovnícke dynastie a vysoká šľachta. A ľudová politika sa mohla začať rozvíjať až po puknutí feudálnych obručí.
Prví slovenskí politici si nemohli dať menšie úlohy ako definovať rozsah a záujmy malého, málo známeho a navyše aj rozdeleného národa a tieto záujmy sa snažiť presadiť v zložitej politickej situácií, na vývoj ktorej mali len malý vplyv.
Voľba politických cieľov, nájdenie prostriedkov na ich presadenie, metódy a načasovanie ich použitia, bývajú často len reakciou na vzniknutú situáciu a umením možného ale nie realizáciou premysleného plánu či napĺňaním predurčenia. Ani s najlepšími úmyslami však nie je možné dejiny spätne opravovať a problematické je aj hľadanie akejsi objektívnej nevyhnutnosti vývoja. Avšak môžeme a dokonca musíme dejiny opakovane premýšľať. Premýšľať a odpovedať si na otázku čo bolo podstatné pre ďalší vývoj a čo je hodné si ešte aj dnes pripomínať?
Moja práca by teda mala byť zamyslením nad počiatkami slovenskej politiky a jedným z jej prvých programových dokumentov, ako aj prostriedkami, s pomocou ktorých sa politici snažili uspieť. Slováci nemali svojho panovníka, svoj štát ani vyššiu šľachtu a nemali preto ani diplomaciu a diplomatov v presnom zmysle slova. Mali však už svojich prvých ľudových politikov, obrancov práv národa či v skratke národovcov, ktorí boli zároveň aj básnikmi, učiteľmi, farármi, jazykovedcami, novinármi, rečníkmi, vojakmi a diplomatmi.
Uhorsko ovládané Habsburskou dynastiou
V roku 1526 zahynul v bitke pri Moháči s dobyvačnými Turkami český a zároveň aj uhorský kráľ Ľudovít II. Jagellonský. Nastúpenie Ferdinanda (I.) Habsburského na ním uprázdnené tróny, na základe dedičskej zmluvy, bolo začiatkom vzniku Habsburskej ríše, ktorá bola potom skoro 400 rokov najvýznamnejším mocenským činiteľom v strednej Európe.1
Cisár ríše rímskej nemeckého národa Karol VI. a uhorský kráľ Karol III. v jednej osobe vydal v roku 1713, po vyše storočí bojov medzi cisárskou dynastiou a odbojnou uhorskou šľachtou ukončených satumarským mierom (Satu Mare 1711), tzv. pragmatickú sankciu, ktorá ustanovila nedeliteľnosť vlády nad všetkými krajinami habsburskej ríše a upravovala aj nástupnícky poriadok ako mužských, tak aj ženských potomkov habsburského rodu. Uhorské stavy prijali pragmatickú sankciu na sneme v Bratislave v rokoch 1722-1723 vo forme zákona, podľa ktorého panovník vládne nad dedičnými krajinami a nad Uhorskom nedeliteľne a spoločne. Panovník sa pri tom zároveň zaviazal akceptovať rozsiahle šľachtické výsady, predovšetkým nezdaniteľnosť, vlastne na večné časy.2
Bolo by nepravdivé označiť obdobie 18.storočia v Habsburgami ovládaných krajinách a celej Európe ako kľudné. Udalosti na sklonku 18. a počas nasledujúceho 19. storočia však znamenali zásadné zmeny v dovtedajšej politike absolutisticky vládnucich európskych panovníckych rodov. Francúzski revolucionári popravili kráľa, ako aj mnohých príslušníkov vysokej šľachty a pomerne krátko nato samozvaný cisár Napoleon Bonaparte rozvrátil okrem iného aj Svätú ríšu rímsku nemeckého národa (1806), ktorej cisársky trón držali Habsburgovci. Svoju moc sa už vopred snažili presunúť a skonsolidovať v novozaloženom Rakúskom cisárstve (1804). Po porážke Napoleonových armád bola záverečným aktom z Viedenského kongresu (1815) obnovená predošlá dynastická legitimita a situácia bola nadlho stabilizovaná spoluprácou mocností Svätej aliancie. Jedným z významných účastníkov kongresu bol aj konzervatívny politik, dlhoročný minister zahraničných vecí a štátny kancelár Rakúskeho cisárstva knieža Klement Wenzel Lothar Metternich (1773-1859, minister zahraničných vecí od r.1809 a kancelár od r.1821 do r.1848). Rakúske cisárstvo pod jeho vedením bolo aj naďalej konzervatívnym štátnym útvarom, ktorý sa snažil obmedziť potrebné reformy len na oblasť priemyslu a dopravy, ale inak sa opieral o rozsiahly byrokratický, policajný a vojenský aparát a nepripúšťal slobodnejšie vyjadrenie myšlienok a názorov.3
V jarných mesiacoch roku 1848 však v celej strednej Európe zavládla vzrušená nálada. To čo bolo po celé desaťročia uznávané ako samozrejmé a trvalé, naraz neplatilo. Začalo to už v novembri 1847 víťazstvom liberálnych kantónov vo Švajčiarsku, ktoré dokázali presadiť ústavnú reformu cez odpor predtým takmer všemocného rakúskeho štátneho kancelára. Aj v talianskych štátoch silnelo v priebehu roku 1847 hnutie za zjednotenie krajiny. Rozhodujúcim podnetom k veľkým politickým zmenám vo všetkých nemeckých štátoch, rovnako ako vo Viedni, Pešti a Prahe sa stali revolučné udalosti vo Francúzsku. Parížske povstanie vo februári 1848 zvrhlo kráľa, pokračovalo vyhlásením republiky a rozsiahlych slobôd. Príklad účinkoval ako rozbuška.4 A zapálila sa aj túžba národov na samourčenie, politické dedičstvo po výbojoch cisárova Napoleona.
Aj v hornom Uhorsku, ďaleko od panovníckych dvorov a vysokej politiky, začal sa na sklonku 18. storočia zložitý proces, mnohými nadšencami smerovaný k zjednoteniu nábožensky, jazykovo aj stavovsky rozdeleného ľudu slovanskej národnosti do jedného malého ale samostatného národa, slovenské národné obrodenie.
V „storočí pary“, ako sa niekedy označuje 19. storočie podľa dymiaceho parného stroja, teda výrazného symbolu priemyselnej revolúcie, vrela nie len voda v mnohých kotloch parných strojov ale aj prebudené ľudské vášne a túžby.
Slovenská politika na poslednom stavovskom sneme
Na 7. novembra 1847 zvolal panovník do Bratislavy uhorský krajinský snem. Jedným z poslancov za slobodné kráľovské mestá, ktoré mali spolu jeden hlas, sa stal slovenský učiteľ, novinár a čoskoro aj politik Ľudovít Štúr.
Ľudovít Štúr bol významným činiteľom pri presadzovaní koncepcie národnej svojbytnosti Slovákov založenej na základe samostatného spisovného jazyka. Vytvorili sa tým podmienky pre vnútorné zjednotenie slovenských politických, náboženských a kultúrnych síl. Namiesto etnika dvoch jazykov sa začal utvárať spoločný národný jazyk viacerých zložiek budúceho národa.5 Svoj politický program vyložil v rozsiahlom úvodníku Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu, uverejňovanom na pokračovanie v Slovenských národných novinách na jeseň 1847. V sociálno-ekonomickej oblasti požadoval zrušenie poddanstva na základe štátneho výkupu, zrušenie panského vrchnostenského súdnictva, politické práva pre ľud na ochranu jeho záujmov, demokratizáciu a posilnenie práv mestečiek a slobodných kráľovských miest, zrušenie výsad šľachty a zrovnoprávnenie všetkých občanov, slobodu slova a tlače a zlepšenie postavenia učiteľov. V politickej oblasti požadoval rozsiahle posilnenie vyučovania a ochrany slovenského jazyka, ako aj rozsiahle práva na jeho používanie vrátane úradného styku. Požadoval tiež účinné ekonomické opatrenia na boj proti alkoholizmu.6 V politickej práci ho obmedzoval stavovský charakter feudálneho snemu a skutočnosť, že mal len podiel na jednom hlase patriacom slobodným kráľovským mestám.
Revolučné udalosti nenechávali veľa času na obschnutie atramentu na písomných programoch. Pod tlakom viedenskej revolúcie 13. marca 1848 rezignoval kancelár Metternich a staré Rakúsko padlo s ním.7 Pre maďarskú liberálnu opozíciu to bola to výzva na boj za radikálny program, s ktorým už začiatkom marca vystúpil na sneme jej hlavný predstaviteľ Ľudovít Kossuth. Revolučný program bol zverejnený 15. 3. 1848 v Pešti a požadoval slobodu tlače a zrušenie cenzúry, utvorenie uhorskej vlády zodpovednej snemu so sídlom v Pešti, každoročné konanie snemu, rovnosť občanov pred zákonom, zriadenie národnej gardy, všeobecné zdanenie, zrušenie poddanstva, porotné súdy, utvorenie národnej banky, prísahu vojska na ústavu, aby uhorskí vojaci neboli posielaní za hranice krajiny a aby cudzí vojaci boli stiahnutí z územia Uhorska, oslobodenie politických väzňov a úniu Sedmohradska s Uhorskom.8
Otrasené habsburské aj konzervatívne uhorské mocenské štruktúry ťažko odolávali náporu vitálnej šľachtickej liberálnej opozície, ktorá sa v uhorskej politike presadila na platforme revolučného hnutia. Jej vodcu, grófa a veľkostatkára Lajosa Batthyányiho vymenoval panovník 7. 4. 1848 za predsedu novozriadeného uhorského zodpovedného ministerstva (vlády). Ľudovít Kossuth sa stal ministrom financií. Vládnu moc vykonával v (novom) Uhorsku panovník, v jeho neprítomnosti palatín ako jeho zástupca vo funkcii miestodržiteľa „prostredníctvom zodpovedného ministerstva“, zloženého z predsedu a 8 ministrov, ktorí stáli na čele 8 odborov ministerstva.9 Panovník potvrdil aj ďalšie revolučné tzv. marcové zákony, ktoré predznamenali buržoáznu prestavbu štátu aj spoločnosti. Veľkou zmenou bolo zrušenie poddanskej závislosti, avšak len pre urbariálnych poddaných. Z Uhorska sa teda stal pomerne samostatný buržoáznokonštitučný štát, spojený s Rakúskom len personálnou úniou.10
Maďarskí ale aj slovenskí revoluční politici považovali reformné dielo za dokončené.11 Ako sa však ukázalo, ťahali za opačné konce povrazu. Liberálna maďarská šľachta, ktorá sa dostala k moci, bola už dávnejšie teoreticky pripravená zasadiť svoju politiku do rámca moderných západných teórií o novom organizovaní spoločnosti, štátu, i hospodárstva, bez zmeny svojich zámerov.12 V praxi to teda znamenalo uplatňovať nové zákony aj v silnom duchu posilnenia politického postavenie predstaviteľov maďarského národa a jazyka.Cieľom novej maďarskej politiky sa stal maďarský národný štát v hraniciach existujúceho, najlepšie samostatného Uhorska.13 Ak vládnuci politici uvažovali o kompromise, tak jedine o kompromise medzi sebou ale nie s nespokojnými sociálnymi či národnými skupinami.
Slovenská ľudová politika v Uhorsku do mája 1848
Revolučné udalosti odkryli mnohé problémy prežívajúce v Uhorsku a zároveň podnecovali nádeje na ich riešenie. Slovenskí politici reagovali v rozpätí od revolučného búrenia až po petičnú akciu. Básnik Janko Kráľ a učiteľ Ján Rotarides podnietili protifeudálne povstanie v Novohradskej a Hontianskej stolici a to aj s použitím peštianskej petície „Čo si žiada uhorský ľud“.14 Boli za to, samozrejme stíhaní a uväznení.
Petičné akcie boli už pomerne známou formou vyjadrovania nespokojnosti ľudu voči vrchnostiam, prevažne však v čiastkovej a miernejšej forme. K známejším tohto druhu patrí napríklad aj Slovenský prestolný prosbopis z r. 1842, na príprave ktorého sa významne podieľal Ľ. Štúr.
Na jar roku 1848 po viacerých verejných podujatiach zameraných na masovú politickú aktivizáciu v snahe dosiahnuť uplatnením nových zákonov úplné uvoľnenie pút a zlepšenie politického, hospodárskeho aj národného postavenia slovenského ľudu, zvolal advokát z Tisovca Štefan Marko Daxner na 10. 5. 1848 poradu do Liptovského svätého Mikuláša, ktorá sa konala u predsedu spolku Tatrín Michala Miroslava Hodžu. Zúčastnilo sa na nej okolo tridsať národovcov z viacerých slovenských krajov, vrátane Ľudovíta Štúra a evanjelického farára z Hlbokého a novinára Jozefa Miroslava Hurbana. Pripravili a schválili dokument, ktorý bol 11. 5. 1848 vyhlásený na zhromaždení slovenských gardistov v liptovských kúpeľoch Ondrašová ako Žiadosti slovenského národa (ďalej len „Žiadosti“).15
Žiadosti16 boli reakciou slovenskej politiky na pád feudalizmu a oslobodzujúce zmeny a predovšetkým vyhlásením prvého slovenského politického programu.
Žiadosti sú adresované oficiálnym štátnym inštitúciám, ktorým slovenskí národovci aj v pohnutom revolučnom čase priznávali legalitu postavenia aj legitimitu vlády. Priznávali ale nespoliehali sa na ich ochranu a preto boli Žiadosti pripravené, schválené a vyhlásené neverejným spôsobom.
I. Autori jednoznačne deklarujú existenciu osobitého a samostatného slovenského národa v Uhorsku. Národa sformovaného prírodnými podmienkami, dejinami a subjektívnym pocitom spolupatričnosti jeho príslušníkov. Akceptujú práva všetkých uhorských národov a apelujú na uhorské vlastenectvo, ktorého najvýraznejším znakom by mala byť úcta a tolerancia k ostatným národom Uhorska.
Významným faktom je implicitné konštatovanie dezintegrácie z veľkého slovanského celku a nevyhnutnosti vlastného národného politického programu. Neskorší politický osud československej aj juhoslovanskej „jednoty“ nepotvrdil slovanské spojenectvo ako nosnú štátotvornú myšlienku.
II. Uhorská jednota by mala byť reprezentovaná všeobecným snemom so zastúpením všetkých národov.
III. Autonómiu a práva jednotlivých národov by mali vyjadrovať osobitné snemy s pôsobnosťou na vymedzenom národnom území. Uhorsko by sa teda zmenilo na štát zložený z viacerých celkov, vyjadrujúcich národnú rozdielnosť jeho obyvateľov.
IV. Požaduje sa fakticky tzv. imperatívny mandát, poslanci (vyslancovia) by teda boli zaviazaní vystupovať v zmysle vopred schválených politických smerníc (návodov) a nie slobodne. Bola to reakcia na bežný spôsob politickej manipulácie, keď sa priznanie zodpovedajúceho postavenia a práv príslušníkov celého národa obchádzalo ustanovením politicky poslušných Slovákov do niektorých funkcií a vládnou propagandou v slovenskom alebo kvázi slovenskom jazyku.
V. Požaduje sa zrušenie maďarizačných zákonov a právo používať slovenský jazyk na verejnosti, politike aj úradnom styku, čo by umožnilo uplatňovanie politických práv Slovákov a ich aktívnu účasť na tvorbe novej politiky.
VI. Požaduje sa existencia ucelenej štruktúry slovenského školstva, schopnej vzdelávať mládež vo viacerých smeroch a vychovávať národnú inteligenciu.
VII. Požaduje sa vzájomné vyučovanie slovenčiny a maďarčiny na vhodných slovenských a maďarských školách. Malo to viesť k jazykovému ale aj politickému porozumeniu vo verejnom živote.
VIII. Požaduje sa rovnoprávnosť národov, právo používať národné symboly a používanie osobitých uhorských symbolov vyjadrujúcich jednotu krajiny a nie nadradenosť jedného národa nad druhým.
IX. Aktívne volebné právo sa požaduje od dvadsiatich rokov a pasívne od dvadsiatich- štyroch rokov. Nepodmieňuje sa majetkovým postavením, ani splnením iných podobných podmienok. Politické práva sa podmieňujú bezúhonnosťou a rešpektovaním národno-politickej línie. Sem je zaradený aj opätovný protest proti vydávaniu politických prisluhovačov za reprezentantov národa.
X. Požaduje sa sloboda tlače bez cenzúry a finančných kaucií, sloboda zhromažďovania a zlučovania a nastolenie rovnovážneho stavu medzi opatreniami v prospech verejnej bezpečnosti a právom na realizáciu politických slobôd.
XI. Do Žiadostí bola zaradená aj požiadavka na oslobodenie neurbárskych roľníkov (kurialisti, kopaničiari a želiari) od feudálnej závislosti a to napriek opatrnému postoju Michala Miroslava Hodžu, ktorý sa obával úplnej straty podpory zo strany slovenského zemianstva, čiže drobnej šľachty.17 Nad politickou kalkuláciou tu prevážila úcta k zásade rovnosti všetkých ľudí.
Vznesené demokratizačné požiadavky boli reakciou na politickú realitu a v skutočnosti presahovali konsenzus dosiahnutý v tzv. marcových zákonoch.
XII. Žiada sa prepustenie slovenských revolucionárov Jána Kráľa a Jána Rotaridesa.
XIII. Žiadajú sa práva pre Poliakov žijúcich v korunnej krajine monarchie Haliči.
Žiadosti sú ako prvému adresované panovníkovi. Jeho výlučnej právomoci sa však týka len požiadavka (XIII.) vo veci haličských Poliakov. Nevenuje sa v nich pozornosť tzv. Pillersdorfovej oktrojovanej ústave z 25.apríla 1848, ktorá sľubovala všetkým častiam monarchie, s výnimkou Uhorska a Lombardska, nedotknuteľnosť ich národnosti a jazyka, zastúpenie na ríšskom sneme a možnosť utvoriť provinčné snemy s kompetenciou rokovať o vlastných národných záležitostiach. Ústava samotná bola však len krátkodobým javom v cisárskej politike a bola za krátky čas odvolaná.
Schválením Žiadostí slovenskí národovci deklarovali svoje postoje a politické pozície. Zaväzovali sa predovšetkým rešpektovať jednotu Uhorska. Je však zrejmé, že jednota pre nich neznamenala vládou požadovanú jednotvárnosť. Tento rozpor spôsobil, že Žiadosti boli vrcholom ale zároveň aj ukončením slovenského politického snaženia v revolučnom období na platforme a v rámci Uhorska.
Bolo chybou zo strany slovenských národovcov, že sa nepostarali predovšetkým o rýchle doručenie Žiadostí adresátom. Najprv chceli dať ľudu možnosť vysloviť sa o tomto dokumente. Preto bolo vytlačených päť tisíc kusov Žiadostí, ktoré sa mali čítať a vysvetľovať na ľudových zhromaždeniach v snahe získať širokú ľudovú podporu. Uhorská vláda namiesto očakávaných politických rokovaní odpovedala stanným právom v slovenských stoliciach, represáliami a už 12. 5. 1848 aj vydaním zatykačov na Štúra, Hurbana a Hodžu. Zanedlho zarinčali zbrane.
Necelé dva mesiace po páde feudalizmu teda stačili na to, aby sa novozrodená slovenská a nová maďarská politika dostali do zásadných sporov, boja a stavu nenávisti. Bol to boj v ktorom zvíťazil tretí, teda cisár, ktorý po záchrane pred revolúciou opäť uvalil na krajinu absolutizmus.
Záver
Žiadosti sa nestali štátotvorným dokumentom nového Uhorska. Slovenským národovcom na to chýbal politický partner. Čas vhodný na politické dohody medzi uhorskými politikmi všetkých národností bol venovaný sporom a policajnému stíhaniu a čas vhodný na vojenské spojenectvo vzájomným bojom.
Význam Žiadostí je v tom, že boli prvým celoslovenským politickým programom. Programom odrážajúcim ťažké postavenie utláčaného a podvádzaného národa ale pritom demokratickým, zmierlivým a mierovým.
Poznámky
1. Dejiny Slovenska I. zv., s.425
2. Dejiny Slovenska II. zv., s.323,324
3. Kořalka, J. Pozvání do Frankfurtu, s.21
4. Kořalka, J. Pozvání do Frankfurtu, s.4,5
5. Mésároš, J. Príčiny a podmienky revolučného vystúpenia Slovákov, In: Slovenská Jar, s. 49
6. Dejiny Slovenska II. zv., s. 751-752, 755
7. Taylor, A.J.P., The Habsburg monarchy, s.68
8. Dejiny Slovenska III, s. 21
9.Dejiny štátu a práva na území Československa I., s. 57
10. Dejiny štátu a práva na území Československa I., s. 60
11. Slovenská jar, s.64. Poslanec Ľ. Štúr sa mal 18. 4. 1848 vyjadriť: „Zmiernou cestou boli zrušené feudálne pomery a politické práva sa rozšírili na milióny ľudí. Skoro všetko čo mi uložili smernice je vtelené do zákonov, a to čo sa do nich nedostalo, zvolené ministerstvo sa pousiluje, verím, dostať do zákonov dodatočne.“ citované podľa www.referaty.sk/nina004
12. K tomu pozri: Mésároš, J. Príčiny a podmienky revolučného vystúpenia Slovákov, In: Slovenská Jar, s. 44
13. K tomu pozri Slovenská jar, s.64.
14. Slovenská jar, s. 65
15. Slovenská jar, s. 72,73, Bokes, Fr. Dejiny Slovákov a Slovenska, s.167
16. Text Žiadostí slovenského národa je uverejnený v prílohe práce
17. Popis prípravy, analýza a vyhodnotenie významu Žiadostí boli napísané s pomocou nasledovnej literatúry: Slovenská jar, s. 72, 73, 105, Bokes, Fr. Dejiny Slovákov a Slovenska, s. 167, 171, Dejiny štátu a práva na území Československa I., s. 65, Encyklopédia Slovenska, VI., s.641, Hrušovský, Fr. Slovenské dejiny, s. 270, Hučko, J. Slovenské nádeje, Pravda 26. 8. 1988.
Použitá literatúra a pramene:
Bokes, František Dejiny Slovákov a Slovenska od najstarších čias až do prítomnosti, Bratislava 1946
Dejiny Slovenska, Bratislava, I. zv., 1986, II. zv. ,1987, III. zv., 1992
Dejiny štátu a práva na území Československa I., 1848 – 1918, Bratislava 1971
Encyklopédia Slovenska, VI. zväzok, heslo: Žiadosti slovenského národa
Hrušovský, František Slovenské dejiny, Martin 1939
Hučko, Ján Slovenské nádeje, Pravda 26. 8. 1988
Kořalka, Jiří, Pozvání do Frankfurtu, Edícia Vydavateľstva Melantrich: Slovo k historii, Praha 1990
Politické dějiny světa v datech 1. sv., Praha 1980
referaty.sk, internet
Slovenská jar. Slovenské povstanie 1848-1849, Bratislava 1971
Tajták, Ladislav: K niektorým otázkam interpretácie revolučných rokov 1848-1849 na Slovensku, In: Historický časopis, 48, 1, 2000)
Taylor, A.J.P. The Habsburg Monarchy 1809 -1918.A history of the Austrian empire and Austria-Hungary, Penguin Books 1990
Wikipédia - slobodná encyklopédia (internet)
Obsah
Úvod 3
Uhorsko ovládané Habsburskou dynastiou 3
Slovenská politika na poslednom stavovskom sneme 5
Slovenská ľudová politika v Uhorsku do mája 1848 6
Záver 9
Poznámky 11
Použitá literatúra a pramene 12
Príloha 14
Príloha
Žiadosti slovenského národa
Pred Jeho c. k. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho výsosť uhorského palatína, kráľovského námestníka, pred Ministerstvo uhorské a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti.
I. Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom snu ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc púvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krev vylievali, bola do nedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťazach potupy a zhanobenia.
Ale v okamžení tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe, aj svojim ujarmateľom a nič inšie nehýbe jeho rozraduvaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. Zato, jako pranárod a niekdajší jediný majiteľ svätej tejto zeme, prevoláva pod zástavou tohto veku rovnosti všetky národy uhorskie ku rovnosti a k bratistvu a osvedčuje sa zo svojej strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť a tým menej vykoreniť, - ale aj žiada od uhorských národov, aby aj oni z ich strany takýmto uhorským vlastenectvom naplnení boli a uctením slovenskej národnosti národu slovenského priateľstva a lásky hodnými sa stali. Lebo národ slovenský ako z jednej strany nechce utláčať inie národy, tak z druhej nedozvolí, sebä do starieho jarma zapriahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávno meno uhorskieho vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorý nešetrí práva národnosti druhieho, pod korunou uhorskou bývajúceho národa.
Následkom toho žiadame:
(II.) Aby sa zriadiu, na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný snem bratských národov, pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený – a každý zástupca národný zaviazaný svojou národnou rečou národ svoj zastupovať a reči národov, na sneme zákonne zastúpených, znať. Mimo tohoto krajinskieho všeobecnieho snemu národov žiadame:
(III.) Národnie osobitnie snemy, na ktorých sa povedú rady národnie, a to síce jak národnieho, tak všeobecne krajinskieho dobra sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisnie, aby každý národ ku svojmu národniemu striedku mocne sa priťahovať mohou a smeu, a nebola prinútená menšina Maďarov vätšine slovenskej, a menšina slovenská vätšine Maďarov slúžiť a sa poddávať, a práve pre toto prísno chránenia slobuod a práv národných žiadame,
(IV.) aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou vo zmyslu návodov, sebe od svojich vysielateľov vydaných, na sneme krajinskom hovoriť a v pádu nevernosti a zrady národnej, aby pokutám, od vysielateľov ustanoviť sa majúcim, poddaní boli. Menovito národ slovenský, najviac zradcov národnosti svojej počítajúci, má dostatočné príčiny žiadosť túto vysloviť a všemožne ju podporuvať.
V. Žiadame, aby zákon ten, podľa ktorieho už teraz v tomto počiatočnom sa preporodzuvani krajiny pri rokuvaniach a výborových maďarská reč sa za reč predpisuje, a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti zákonom sa donucuje – žiadame, aby sa zákon ten hneď teraz tak premenený bou, že by sa do obecnieho verejnieho rokuvania reč materinská uviedla. Lebo svätuo slovo slobody je potupeno v tom páde, keď sa národ slovenský , nerozumejúc maďarsky, pri rokuvaniach v reči jemu nezrozumiteľnej k nemote odsudzuje. Hrešiu by národ náš proti sebe a krajine, keby či presviedčau, či odporuvau uzavretiam takým, ktorým nerozumie. A k takejto nezákonnosti nesmie a nemuože rozumným spuosobom žiaden slobodný národ druhý priviazať. Tí ale úradníci a tie pravomoci, čo doteraz násilniemu zákonu tomuto zadosť urobiť nemohli a rokuvania mestskie a vidiecke aj v národných rečach dopustili, aby za tento skutok prirodzenej spravodlivosti zodpovedať nemuseli.
VI. Žiadame dokonálno zriadenia škuol národných, a to síce ako počiatočných (elementárnych), tak aj reálnych, mešťanských, ústavov dievčenských, ústavov pre vyučovanie učiteľov a kňazov, potom ústavov literárnych vyšších menovito: gymnaziov, lyceov, akademie, ústavu polytechnickieho a jednej univerzity. Všetky tieto ústavy majú byť založenie na základe slobodnieho vynaučovania a reč vynaučovania pre synov a dcéry národu slovenskieho nemá byť inšia než slovenská, aby na základe tomto národ slovenský si mohou vychovať synov jemu a krajine verných.
VII.Žiadame, aby maďarskie stolice vo svojich školách a vyšších i nižších ústavov literárnych katedry reči slovenskej pre Maďarov a stolice slovenskie katedry reči maďarskej pre Slovákov pozakladali, aby sa tak národy tieto jeden ku druhiemu priblížili, menovito, aby Slováci Maďarov, na sneme hovoriacich maďarsky, a Maďari Slovákov, hovoriacich na sneme po slovensky, rozumieť mohli.
VIII. Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko panovanie jedných národov a národností nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo, a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastnieho ustupovať prinútení nebou. Z tohoto ohlädu žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označuvať smeu bez prekážky. Zástavy červeno-biele máme za slovenskie, červeno-bielo-zelenie za maďarskiem zástavy červeno-bielo-zelenie s címerom uhorským za krajinskie. A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákov a kommando pre ňu slovenskuo.
IX. Žiadame aby právo nárdnieho voliteľstva nebolo určovanuo rodom a stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme, aby každý rodu svojmu verný, zločinstvom a výstupkami nezašpinený občan a obyvateľ uhorský, dvadcať rokov majúci, voliť, a štyriadvadcať rokov majúci vyvolený byť mohou. Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materskú reč potupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa skutečnie úklady stroja, úrady verejnie zastávať nesmejú. Menovito žiadame, aby od týchto čias žiaden zradca slovenskieho národa medzi Slovákmi úradovať nemohou. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme sa ubezpečiť na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krve, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považovať budeme.
X. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucií, zakladania tlačiarní a kamenopisární takže bez kaucií. Ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných. Neináčej i osobnú bezpečnosť pri cestovaní, lebo s bolesťou sa sťažovať musíme, že nadobudnutá teraz ústavná sloboda skrze rozširujúci sa po krajoch našich slovenských terorizmus a neprestajnuo strašenia, vyhrážania na toľko sa potlačuje, že i verejnuo pod holým nebom rečnenia k národu sa za buričstvo pokladá.
XI. Žiadame, aby sa pre uspokojenia občanov našich po dedinách, mestečkách a kopaniciach bývajúcich a od dávnych rokov na rozličnie spuosoby od rozličných ľudí utláčaných, klamaných, o hory a pasienky, o role, obecnie živnosti, kopanice, výrobiská a inie ich majetky pripravovaných, aby sa tedy pre uspokojenia týchto ukrivdených občanov odrazu takie poriadky porobili, že by oni ku svojim predešlým nepohnutým majetkom, teda ku svojim dávnym kopaniciam, pasienkam, horám, výrobiskám (atď.) mohli prísť a týmto imaním neobmedzene oni i jejich potomci podľa práva vládnuť mohli. Žiadame ďalej, aby sa v tom zmyslu a tou cestou, ktorou sa urbárski poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj allodiálni poddaní (ktorí sa na iných miestach majiteľmi slobodných živností, kurialistami, taxalistami, kaštelníkmi, komorníkmi, majorníkmi menujú) od poddanskej práce a povinností zbavili, hlavne tí, ktorí tridcaťšesť rokov robotízeň panskú zbývali[4]. Takže aby sa i regalia beneficia k dobriemu obci obrátili.
XII. Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotaridesom, učiteľom v Príbelcach, do ťažkieho väzenia v Šahách, zatvorení sa preto, že ľud slovenský v Príbelcach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeniu jeho slobuod povzbudzovali – z tej príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzňovia a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody čím skuor na slobodu vypustení boli.
XIII. Vediac to, že v susednom kraji Haliči (Galícii), takže pod berlou rakúskou s nami súcom, bratinskieho rodu Poliaci slobody, ktoré my požívame, ešte nedosiahli – preto, že im velkie prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť neprestáva – žiadame, aby všetky národy, pod uhorskou korunou súce, úradnými svojimi cestami mocný spolucitnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesli a u Jeho Jasnosti nášho kráľa a pána vo Viedni o to prosebne nastojili, aby už konečne nešťastniemu národu tomuto spravedlivosť a milosť nastala.
XIV. Slovenský národ kladie výmienku svojho štestia a ubezpečenia svojej národnosti na vyplnenie týchto spravodlivých žiadostí vyslovujúc predkom svoju úctu, vďaku a dúveru jako ku slávnemu Ministerstvu, tak jak ku všetkým občanom uhorským, ktorí tieto žiadosti podporovať budú. Naproti tomu v odkladaní alebo obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho ku bývalej slepote a služobnosti.
Liptovský Mikuláš, 10. mája 1848
Publikované aj: Hrušovský, Fr. Slovenské dejiny, s. 263 -270
Doplnky:
Komentáre