Jiří Weil, Moskva – hranice, Mladá fronta 1991
Nikde v sprievodných textoch nie je vysvetlené čo vlastne znamená názov knihy. Pripomína však pojem franko-hranica z obchodnej terminológie, čo znamená, že tovar je dodaný až na štátnu hranicu a prepravu odtiaľ si už hradí odberateľ. Pokus aplikovať takéto vysvetlenie na osudy opísané v románe vyznieva rozpačito. Lepšie vyzerá vysvetlenie, že vydanie sa do sovietskeho priestoru moci znamenalo osudné prekročenie hranice, vzdanie sa svojho majetku, pasu – občianstva, práva na vlastné názory, všetkých práv vôbec a názorov samotných. Vzdávali sa tiež svojej osobnosti, individuálnej hrdosti, pôvodných cieľov, práva na kritiku, práva na posmech z moci a mocných, práva na život. Niektorí prechádzali z jednej totality do druhej, iní to všetko nechávali za hranicami štátov, ktorých formy kritizovali alebo proti nim priamo bojovali.
Sovietsky režim priťahoval ľudí zápasiacich s kapitalizmom, fašizmom, malomeštiactvom a nemožnosťou rozvíjať sa v malých pomeroch starej Európy, ľudí reagujúcich na veľké výzvy. Technický inžinier Robert oceňoval možnosť veľkolepej inžinierskej práce a z cudzincov sa s prekážkami, ktoré socialistické hospodárstvo kládlo samo sebe s najväčšou vervou bili Američania.
Skutočne absurdné bolo, keď robotníkov-komunistov a sociálnych demokratov z Európskych štátov prerábali z remeselníkov (holiči, obuvníci, krajčíri, stolári, zámočníci atď) na robotníkov v sovietskom stavebníctve a ťažkom priemysle. Taký dom európskych remesiel a služieb mohol byť najziskovejším v celej krajine.
V ťažko skúšanej Európe dva režimy grandiózne riešili problém nezamestnanosti aj nedostatku peňazí na verejné investície. Riešili ho povinnou a organizovanou zamestnanosťou a organizovaným okrádaním bezprávcov. Po stránke technicko-organizačnej sa sovietsky nadšeno-povinno-pracovný systém líšil od nacistického dosť málo, snáď až na nemeckú čistotu a presnosť.
Mnohí videli sovietsky režim taký, aký ho chceli vidieť. Chceli vidieť radostnú spoločnosť, kde má každý prácu, pracuje pre dobro všetkých a ochotne podporuje politiku štátu, ktorý na tento zhmotnený ideál dohliada. Nevideli, že rozvrat, pomocou ktorého bol zvrhnutý cárizmus neprerastal do demokracie ani inej znesiteľnej štátnej formy ale do tyranie. Nevideli, že revolúcia bola len prevzatím moci blúznivcami, zločincami, žobrákmi a tyranmi. Tvorivé počiny, diskusie o všetkom možnom a iniciatívy, ktoré v ZSSR vznikali v dvadsiatich rokoch 20. st. boli určite impozantné svojou košatosťou ale raz už do toho chaosu musel prísť nový cár. A keďže musel zvládať chaos, vytvorený jeho stranou, siahol akosi samozrejme k postupom, ktoré vzbudzovali strach ruských a inonárodných más; k obmedzovaniu, ponižovaniu, ubíjaniu a násiliu. Za cárizmu bola spoločnosť rozdelená do pevných, hierarchicky riadených štruktúr, ovládaná svetskými pánmi rôznych stupňov a vedená k poslušnosti cirkvou. Boľševici však zničili svetské aj cirkevné autority a dali do pohybu masy. A tieto masy boli schopní zvládať len masovou perzekúciou a terorom. Základným princípom sovietskeho vládnutia bolo presvedčenie, že ľudí je a vždy bude dosť, bez ohľadu na to koľkí budú zničení pre výstrahu ostatným. Ľahostajnosť moci sa vzťahovala aj na ľudí výnimočných. Vedci, umelci, vojenskí velitelia, diplomati, spisovatelia, novinári, politici, všetci ktorí svojimi často mimoriadnymi schopnosťami podporovali sovietsku moc a sovietsku politiku, si nikdy neboli istí životom. Po použití, využití a zneužití boli často odhodení ako špinavá handra.
Teror sa však neuplatňoval len voči domácim ale aj voči cudzincom. Štát sovietov bol akýsi obrovský lievik nad mlynčekom na mäso, do ktorého padali ľudia veriaci aj neveriaci strane a socializmu a vychádzali mŕtvoly, fyzickí a duševní mrzáci a ešte poslušnejšie ľudské stroje než boli predtým. Niekomu bolo dovolené balansovať na okraji a niekto prešiel nožmi aj viackrát.
Príbeh autora románu J. Weila, ktorý bol postihovaný za to, že vykonal a udržal v tajnosti úlohu, ktorú mu uložila sovietska tajná služba, ukazuje bezvýchodiskovosť postavenia človeka, ktorý sa dobrovoľne vydal do moci „sovietskej robotníckej triedy“. Románový Jan Fischer podnikol spravodajskú akciu v záujme záchrany rumunského komunistu Rudolfa Herzoga, ktorého chytili a mučili nacisti. Vďaka dokumentom prenesených Fischerom sa dostal do Moskvy zomrieť a vďaka smrti zrejme unikol čistke s negatívnym výsledkom. Pravda síce uverejnila správu o smrti (tohto Žida) ale najnenápadnejším možným spôsobom. Ako mŕtveho ho už „nechali žiť“. Utajená akcia stála Fischera postavenie a možno aj život. Dve muchy jednou ranou. Fischer sa vlastne mohol zachrániť len tak, že po úspešnom vykonaní akcie v Nemecku (odovzdanie dokumentov na základe ktorých nacisti Herzoga prepustili) by sa už nevrátil do Moskvy a do komunistického hnutia. To by sa však rovnalo dezercii a zrade.
Sovietsky ľudia obdivovali a uctievali cudzincov pokiaľ k nim vzhliadali dohora. Keď sa cudzinec zaradil medzi nich a stratil lesk, stratil aj ich poníženú úctu. Surovosť ľudských vzťahov a uplatňovanie zákona džungle potvrdzujú mnohí ľudia znalí života v tejto oblasti. Aj neúprimné konvencie sú lepšie než kopanec a sústavné „odrbávanie“. Počul som o takej drobnosti z rokov sedemdesiatich: prevažovanie baleného tovaru v obchode a účtovanie ceny nie za 1kg baleného tovaru ale 1 kg a 20 dg podľa dôveryhodnej obchodnej váhy.
Snaha vybudovať beztriednu spoločnosť viedla k vytvoreniu privilegovaných obchodov (Insnab pre cudzincov, Torgsin na predaj za zlato a cudzie meny, lepšie konzumy), privilegovaných jedální pre úderníkov a jedální ITR pre inžinierov a technikov atď a predovšetkým rôznych privilégií pre členov strany rôzneho postavenia. S výkonnými pracovníkmi, hlavne nestraníkmi, sa zo strany vrchnosti samozrejme zaobchádzalo drsne a arogantne.
Prerod pani Ri na uvedomelú pracovníčku, úderníčku a snáď aj straníčku sme mohli v románe sledovať. Roberta nachádza čitateľ po polroku pobytu už ako presvedčeného sovietčika. Naučil sa aj nevidieť ľudí, ktorí neprešli čistkou.
Paradox bol v tom, že sa všetko politizovalo a ideologizovalo v prostredí, kde skutočná politika (súperenie o moc medzi politickými stranami a osobami) k ľuďom skoro vôbec neprenikala. Strana bola len jedna a navonok vždy jednotná, dodržiavajúca generálnu líniu. A legálni opozičníci v nej neboli, boli len úchylkári. Politické vzdelávanie a správanie spočívalo v biflení poučiek o dejinách a ideológii strany, odsudzovaní ľavej opozície, pravej opozície, ďalších „úchyliek“, velebení najvyššieho vedenia (vysoko blahorodie), poklonkovaní nižšiemu vedeniu (blahorodie) atď.
Členstvo vo Všezväzovej komunistickej strane boľševikov znamenalo privilegované postavenie ale zároveň aj uchopenie do zveráka poslušnosti, buzerácie a čistiek. Pri „čistke“ záviselo na ľubovôli (kádrovacej) komisie ako bude interpretovať osobný a pracovný profil a nabiflené vedomosti posudzovaného bezprávca. A byť vyčisteným (bývalým) komunistom bolo samozrejme horšie než byť neprivilegovaným nestranníkom. Čistka bolo niečo medzi verejnou popravou a verejným divadlom, kde proti osamotenému gladiátorovi stála celá sovietska moc.
Podstatné je, že všetko toto hysterické snaženie, keď všetci museli nielen robotovať, hnať sa za stále novými cieľmi a hltať úlohy, siliť sa do verejnej angažovanosti, dobrovoľných verejných prác zadarmo (subotnik) a znášať úmorné schôdzovanie s rečnením o ničom do neskorých hodín, bolo iba mrhaním ľudskými silami, nadšením a úsilím. Ak chcel byť človek bezpečný, musel byť absolútne priehľadný a mať politické alibi prakticky na všetky svoje výroky, činy a známosti. Najbezpečnejšie bolo hovoriť len politickými formulkami a citátmi, až na to, že niektorý z citovaných vodcov mohol prísť o hlavu a s ním aj jeho uctievatelia.
Dejiny Komunistickej internacionály a závislých komunistických strán sú vo svojej skutočnej podobe nesmierne zaujímavé. Medzinárodný aparát Kominterny bol takou malou Spoločnosťou národov v Moskve. Avšak spoločnosťou, ktorá celkom nechápala, že sa nachádza prakticky vo vonkajšom okruhu koncentračného táboru a jej členovia boli postupne presúvaný do vnútorného okruhu. A to bez ohľadu na to, že niektorí si pripadali ako nedotknuteľní vďaka svojmu utajeniu a ilegálnemu pobytu vo Zväze sovietskych socialistických republík. Na druhej strane vygumovanie človeka, ktorý oficiálne v krajine nebol bolo jednoduchšie. Americký taviaci kotol taví národy obrazne, sovietsky tavil ľudí skutočne. Mäsový mlynček posekal alebo aspoň postrašil mnohých neobyčajných ľudí a tým výrazne zasiahol do vývoja ľavicového hnutia v Európe.
Vytváranie patronátu orientálnej despocie nad politikmi západnej a strednej Európy si vyžiadalo veľa morálnych aj fyzických obetí. Ideovo-politický patronát viedol neskôr k faktickým protektorátom nad štátmi, ktoré títo bezprávni politici ovládli. Hranica sa posunula hodne ďaleko od Moskvy na západ.
Bratislava 23. 2. 2007
Komentáre