Slovensko a dekréty prezidenta ČSR Edvarda Beneša v kontexte nariadení Slovenskej národnej rady. Vnútropolitické a zahraničnopolitické súvislosti.
Slovakia and Decrees of President of the Czechoslovak Republic Edvard Beneš in the Context of Regulations of the Slovak National Council. Domestic and Foreign Policy Implications
Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2006
Recenzenti: PhDr. Ivan Kamenec, CSc., JUDr. Dušan Nikodým, CSc.
Úvod
Ivan Kamenec, Historická a politická dimenzia tzv. Benešových dekrétov
Fašizmus a nacizmus sa okrem iného stali katalyzátormi výbuchu problémov, ktoré sa v Európe postupne zberali a brutalizáciou prostredia ovplyvnili aj ich riešenie po vojne, vrátane túžby po konečnom riešení. To si napr. prezident E. Beneš sľuboval od nacionalizácie štátu v dôsledku vysťahovania a asimilácie národnostných menšín (s.81). Nacistické besnenie počas 2. svetovej vojny sa dialo väčšinou bez akéhokoľvek právneho podkladu. "Anfifašistické besnenie" po 2. svetovej vojne sa do veľkej miery vybíjalo na ľuďoch na základe prezumpcie kolektívnej viny ale väčšinou si vytváralo akési právne barličky, až na tzv. divoký odsun, čiže obyčajné vyhnanie, na rozdiel od legalizovaného odsunu či núteného vysťahovania.
Vina Nemcov či Maďarov je pritom dosť gumená. Ak by sa za vinu považovalo napr. volebné hlasovanie za extrémistické či protištátne strany a výtržníctvo, bolo by vinných oveľa viac a nie len po 2. svetovej vojne a nie len medzi Nemcami a Maďarmi. Ich občianskou (zbavenie občianskych práv) a fyzickou (odsunutie) elimináciou sa plánovito menil personálny substrát štátu. Strany Národného frontu sa v košickom vládnom programe zhodli na tom, že obnovený čsl. štát bude národným štátom Čechov a Slovákov bez nemeckej a maďarskej menšiny (s. 38). Politická radikalizácia po 2. svetovej vojne viedla priamo k Februáru 1948 a jeho strašným dôsledkom.
Konečné riešenie menšinovej otázky násilnými metódami bola samozrejme pasca s časovanou bombou, ako mnohé iné radikálne riešenia, ktorej vybuchnutie začalo hroziť až po desiatkach rokov. Dnes je skutočne ťažko uveriteľné, že Maďari žiadali o reslovakizáciu a maďarskí poslanci Slovenskej národnej rady odriekavali sľub v ktorom sa síce zaväzovali robiť všetko pre dobro slovenského národa ale nebolo v ňom nič čo by sa týkalo Maďarov, iba ak to, že bol v maďarčine.
Existencia spráchnivených legislatívnych barličiek pre konečné riešenie je teraz problémom; bomba tiká. Ako píše autor úvodu I. Kamenec "je najvyšší čas k vecnej a racionálnej analýze". Problém je v tom, či sa nájde niekto ochotný vecne a racionálne konať!? Tiež si nie som až tak úplne ístí, aký pokrok vo vecnej a racionálnej analýze bol dosiahnutý touto publikáciou.
Štefan Šutaj - Michal Štefanský, Aplikácia dekrétov prezidenta ČSR E. Beneša a nariadení SNR dotýkajúcich sa nemeckej a maďarskej menšiny na Slovensku a ich zahraničnopolitické súvislosti
Zaujímavou je informácia, že Maďarsko v r. 1938 odmietlo riešiť česko/slovensko - maďarské problémy vzájomnou výmenou obyvateľstva s argumentom, že by to bol nacizmus a rasizmus. S oslavami však prijalo verdikt fašisticko - nacistických mocností, uplatňujúcich aj rasizmus, v tzv. Viedenskej arbitráži, ktorá im pridelila južné Slovensko aj s Košicami.
Ohľadom Maďarov sa smerom do zahraničia po 2. svetovej vojne neorganizoval odsun na základe dekrétov prezidenta (zákonov) alebo nariadení Slovenskej národnej rady ale výmena obyvateľstva na základe dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom z 27. 2. 1946, ktorá stanovovala základné princípy výmeny spresňované rozhodnutiami Československo - maďarskej zmiešanej komisie. Dohoda bola ratifikovaná na obidvoch stranách a nesplnené nároky presídlencov mala vyrovnať prijímajúca strana. Vec bola aspoň predbežne ukončená tzv. Štrbským protokolom z 25. 7. 1949 a Tajným dodatkovým protokolom. Podstatou dohody bolo dobrovoľné presťahovanie osôb slovenskej a českej národnosti z Maďarska (čl. I) a rovnaký počet osôb maďarskej národnosti (čl. V), ktoré dekrétom prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. stratili štátne občiastvo (s. 94, Čierna-Lantayová).
Štúdia preukazuje skutočne dosť značný a značne chaotický rozsah rôznorodých perzekučných opatrení uplatňovaných proti Nemcom a Maďarom v rámci ČSR.
Z podnetu maďarských komunistov z Maďarska bola otázka postavenia maďarskej menšiny na Slovensku súčasťou rokovania Informbyra komunistických strán v septembri 1947 (s.43). J. Kádár sa po r.1956 nebál žiadať od N. S.Chruščeva maďarské oblasti Zakarpatskej Ukrajiny. Do procesu priznávania československého štátneho občianstva sa usilovanla aktívne vstúpiť aj Maďarská komisia, poradný orgán ÚV KSS zložený z Maďarov zo Slovenska, ktorá sa nebála v r. 1949 orodovať aj za učiteľov a farárov (s. 47).
Skutočnosťou je, že územné požiadavky sa maďarská politika vždy snažila zasadzovať do rámca veľmocenských záujmov a pritom sa prispôsobiť príslušnej ideológii dominujúcej v strednej Európe, v záujme dosiahnutia svojich cieľov. Existencia Maďarskej komisie pri UV KSS poukazuje na to, že Maďari skutočne vedia robiť politiku aj v pozícií nahých na ľade. Za pozornosť by stála aj odrobinková (v českom origináli tzv.drobečková politika podľa drobných ústupkov, ktoré si vymáhala Národná, resp. Staročeská strana od Viedne v 70 tych rokoch 19. storočia) politika rôznych vyššie a nižšie postavených úradníkov maďarskej národnosti v česko-slovenských aj slovenských štátnych a straníckych orgánoch. Jej zmapovanie by ale bolo asi dosť problematické. Jedným z prejavov a úspechov bolo prodemokratické horovanie denníka Új Szó, bývalého orgánu ÚV KSS v maďarčine, proti starým štruktúram krátko po prevrate r. 1989. Maďari to proste vedia a my sa máme čo učiť.
Katarína Zavacká, Nariaďovacia právomoc Slovenskej národnej rady (SNR)
Štúdia dovodzuje, že legislatívna práca v administratíve SNR bola inšpirovaná praxou bývalého administratívneho aparátu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska aj orgánov súbežne existujúceho tzv. slovenského štátu ale popritom vykazovala slabú úroveň. "Princíp tvorby práva prostredníctvom nariadení bol počas Slovenského štátu najpoužívanejšou formou" (s. 60) a revolučná SNR ho prevzala a to aj bez uvedenia povinnosti ratihabície svojich dokumentov. Revolučné, rázne a nepresné zákonodarstvo!
Podľa autorky "už pri návšteve delegácie SNR v Londýne v októbri 1944 sa z jej strany avizovala neochota vrátiť arizovaný majetok Židom v plnom rozsahu (s. 63). Konkrétne tomuto návratu bránilo nariadenie č. 50/1945 Zb. nar. SNR o národnej správe. Dôvodom malo byť, že "nadobúdatelia nenadobudli pôdohospodárske nehnuteľnosti priamo od rasove prenasledovaných azda násilným spôsobom, ale nadobudli od tzv. slovenského štátu, že sa prideľovali pôdohospodárske nehnuteľnoti do vlastníctva za protihodnotu, a nie zdarma (arizácia a privatizácia) a celé toto pokračovanie malo úradný náter, čo týchto nadobúdateľov pomýlilo. Mnohí z týchto drobných nadobúdateľov iba späť nadobudli tie pôdohospodárske nehnuteľnosti, ktoré svojho času stratili v dôsledku exekučnej dražby vedenej proti nim práve rasove prenasledovaným... (!!!) Čiže arizácia bola vlastne akoby morálna!!!???
http://www.sme.sk/c/3618767/Ad-UPN-brzdi-dokument-3011.html
Predovšetkým išlo o živých a právoplatných slovenských voličov/nových vlastníkov a preto sa politici DS ale aj KSS postavili na platformu názoru bývalého rakúskeho kancelára "Je to už tak,že (o charaktere krajiny) nerozhoduje staviteľ ale vlastník a obyvateľ; nie priekopník, prednosta pisárne a objaviteľ ale robotník, mešťan a sedliak." Kurt von Schuschnigg, Requiem v červeno-bielo-červenej, "Zápisky väzňa dr.Austera", Praha 1947, s. 294 (česky)
O 70 rokov títo srdeční a dobrí ľudkovia (ľudkovia ako typy), obdarovaní židovskými majetkami, ktoré im vrátili v reštitúciách, volili HZDS a SNS, vložili peniaze do BMG invest, AGV, Horizontu a Drukosu a po ich krachu žiadajú od štátu odškodnenie. Veď sú Slováci. Teraz ma napadá, je to dojem alebo pravda, že na južnom Slovensku bolo naivnej chamtivosti menej ako pod Poľanou a na Horehroní?
Podľa autorky sa slovenskí komunisti sústredední okolo G. Husáka snažili po r. 1945 o čo najväčší separatizmus, ich úspechom bolo začlenenie hlavy VI do Košického vládneho programu na základe moskovských rokovaní v marci 1945 ale otočili kormidlo smerom k 3. pražskej dohode, ktorá obmedzovala právomoci slovenských národných orgánov, po prehre KSS vo voľbách na jar 1946 voči DS.
Dagmar Čierna - Lantayová, Riešenie otvorených otázok vzťahu ČSR s Maďarskom v mierovom usporiadaní po druhej svetovej vojne
"Maďarská oficiálna politika, počas vlády regenta Horthyho, sa snažila o tajné kontakty s britskou diplomaciou s cieľom udržať väčšinu území získaných s pomocou nacistického Nemecka" (s.79). Takéto požiadavky nachádzali a nachádzajú oporu aj v tvrdení, že fašizmus vládol v Maďarsku až od 15.10. 1944 s Ferencom Szálasim, vodcom strany šípových krížov (nyilašovci), ktorý nastúpil k moci ako otvorený fašista. Horthyho režim teda nebol fašistický a územné zisky, ktoré realizoval boli len naplnením prirodzeného práva. Nie je však všetko možné stavať len na ideológií. Maďarsko bolo spojencom fašistických režimov a s ich pomocou realizovalo svoje záujmy. Po porážke, v rámci spojeneckej kontroly za "Za každý prejav dobrej vôle od Sovietov sa maďarskí politici odvďačujú priamo servilnou pozornosťou voči Moskve (s.87)." (správa čsl. diplomata Dalibora Krna, delegáta ČSR pri Spojeneckej kontrolnej komisii v Maďarsku).
Spojencom Hitlera však bolo aj okýptené Slovensko! Maďarsko ústami ministra zahraničných vecí Gyöngyösiho navrhlo ČSR logické alternatívy: návrat k demokratickým princípom alebo úpravu hraníc štátu tak, aby obsahoval len Čechov a Slovákov. Síce Maďarsko veľmi nemalo čo navrhovať ale v každom prípade to bola odvaha a šikovnosť ozvať sa aj v ich pozícií. Myšlienku transferu maďarského obyvateľstva jednoznačne odmietali: "maďarských roľníkov treba odovzdať spolu s ich pôdou a územím" (s.92). Trošku sa tam prepletali aspekty súkromného vlastníctva pôdy a príslušnosti územia z hľadiska štátneho práva. Podobne ako keď Česko po r. 1993 žiadalo štátoprávne pričlenenie slovenského územia so súkromnými chatami a pozemkami českých občanov.
Stanovisku za udržanie maďarských územných ziskov z 2. svetovej vojny oponoval napr. zakladateľ Maďarskej rady v Londýne Mihály Károlyi. Podľa ďalšieho realistu Istvána Bibóa sa maďarská vláda cítila od r. 1938 zbavená všetkých európskych záväzkov a otvárala sa jej možnosť zmeniť územný status "neostala pri maďarsky hovoriacich územiach" ale "ďalej naháňala prelud historického veľkého Maďarska, rovnou cestou napredujúc ku katastrofe 1944 roku. (s. 86).
Mierová zmluva nadobudla platnosť 15. 9. 1947, v Budapešti posledný raz zasadla Spojenecká kontrolná komisia a obnovili sa diplomatické styky ČSR s Maďarskom. Šéfom úradu delegáta ČSR bol od 25. 1. 1946 František Dastich, vyslancom od 9. 12. 1947 dr. František Černý. V Prahe bol od 18. 6. 1947 Lehel Farkas šéfom úradu splnomocnenca, od 15. 9. 1947 Lehel Farkas chargé d´affaires a.i. a Elek Bolgár vyslancom od 23.12. 1947.
Potom sme všetci patrili do sovietskeho bloku s obmedzeným právom na diskusiu. Po r. 1989 začal celý cirkus odznova.
Milan Štefanovič, Právne vzťahy a dimenzie založené na povojnových dekrétoch prezidenta ČSR a nariadeniach SNR na Slovensku po r. 1989
Príspevok p. profesor napísal na báze "čo som našiel v šuplíku", oprášil, poplietol a odovzdal. A podľa toho aj vyzerá.
Bratislava 29. 11. 2007
Komentáre