Mohandás Karamčand Gándhí
Môj experiment s pravdou
Z anglického originálu M. K. Gandhi: An Autobiograhpy or The Story of my Experiment withTruth, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Navajivan Publishing House 1927, preložila, poznámky a doslov napísala Anna Rácová
Autobiografia M. K. Gándhího (2. 10.1869 – 30. 1. 1948) písaná v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia je pre mňa prekvapujúco sebastredná. Dozvieme sa o jeho mladíckej sexuálnej náruživosti, celoživotnom experimentovaní so stravou, brahmáčarji (vzdanie sa zmyslových pôžitkov a celibát), tradičných liečebných metódach, svojskej výchove detí (zostali bez formálneho vzdelania) a podobne. Píše o podrobnostiach ale nie k podstate veci.
Obdobie právnických štúdií je charakterizované tým, že vyhľadával vegetariánske reštaurácie, kúpil si sporák, aby si mohol variť podľa vlastného výberu a okrem učebníc prečítal málo kníh; nečítal ani dejiny Indie. Nedozvieme sa tiež nič o odbornej stránke štúdia, názoroch na britské právo a politiku, zameraní diplomovej práce, študentskom živote a pod. Uvádza niektoré zaújmavé údaje z verejného života v Indii a činnosti politickej strany Indický národný kongres ale v značne dekontextualizovanej podobe. Čitateľa by určite zaujal plnokrvný obraz indickej politiky.
India bola jediným štátom, ktorý v r. 1937 ratifikoval medzinárodnú Zmluvu o predchádzaní a potlačovaní terorizmu. (V. Bílková, Definícia terorizmu, Právne aspekty boja proti medzinárodnému terorizmu, Slovenská spoločnosť pre medzinárodné právo pri SAV, Bratislava 2006.) Z hľadiska účasti Indie na svetovom dianí Gándhí ako keby žil vo vákuu.
Pozornosť by si zaslúžil aj vývoj politických štruktúr v Južnej Afrike, vývoj búrskych štátov (republika Transvaal, Oranský slobodný štát ...), vzťahy s britskou monarchiou a patriarchálna demokracia budovaná na rasovej nerovnoprávnosti. Autor ide in medias res a píše o útlaku Indov v Južnej Afrike asi tak, ako sa písalo a možno ešte aj píše o útlaku Slovákov počas maďarizácie, čiže zospodu, bez oboznámenia sa s vyššou politikou na úrovni štátu, úniových a medzištátnych vzťahov. Čitateľ by si rád prečítal čo robili parlamenty a vlády, nie len železniční a policajní úradníci. Nevenuje sa ani postaveniu černochov a rozdielom od postavenia Indov.
Satjágraha, ktorej súčasťou ako politického boja bola nespolupráca a občianska neposlušnosť sa spomína často ale bez vysvetlenia podstaty, podobne ako systém tinkáthiá (s.364), ktorého zrušenie G. dosiahol. Zato sa dozvieme, akú dopravu použil a s kým spolupracoval pri prešetrovaní životných podmienok roľníkov.
Pri čítaní autobiografie politika očakávam výklad o tvorbe a podstate politického programu. Táto kniha je však výkladom o praktickom budovaní Gándhího Etiky so všetkými (pre neho) podstatnými prvkami, vrátane asketického a detailne analyzovaného stravovania, žiadneho milovania (od určitého času) a svojpomocného vzdelávania detí. „Môj život je založený na disciplinárnych predsavzatiach“ (s.335). A na experimentovaní, v akom maximálnom rozsahu je možné preverovať pravdivosť všetkých svojich slov, činov, majetku, potravín a vzťahov a či životné podmienky redukované na najčistejšiu poznanú pravdu (napríklad úzky rozsah vegetariánstva, ktoré nezahŕňa mlieko a vajcia) sú znesiteľné so životom (s.388). Zistil asi toľko, že život v absolútnej pravde nie zlučiteľný s prežitím a na radu manželky začal piť aspoň kozie mlieko, aj keď tým porušil duch sľubu.
Skutočnosťou je, že kolovrátok nakoniec pohol britskou monarchiou. Vyše dvadsať rokov od obdobia, ktorým končí životopis dosiahla India samostatnosť. Gándhího India však nakoniec bola akosi substanciou tradícii a nie politickým a ekonomickým celkom schopným samostatného života. Prax dokázala, že (kolovrátok) samostatnosť nie je program. Cesta od kolónie na subkontinente k štátu bola zložitá.
Prípady odlúčenia detí od spoločnosti a všeobecných foriem vzdelávania z rozhodnutia rodičov sa po r.1990 objavili aj v našej oblasti. Spoločným znakom asi je, že tradične (a vysokoškolsky) vzdelaní rodičia experimentujú so svojimi deťmi uplatňovaním netradičných, lepších a radostnejších foriem. Problémom je, že túto cestu si dobrovoľne vybrali rodičia ale deti už nie. Takýto rodičia dokážu zásadne ovplyvniť vývoj dieťaťa ale tým môžu spôsobiť aj jeho neakceptovanie väčšinovou spoločnosťou.
Na doplnenie poznatkov som si prečítal aj knihu Clemente Fusera Gándhí (Bratislava, Obzor 1990, z talianskeho originálu preložil Ján Procházka). Aj tu, až na pár zmienok, úplne chýbal Gándhí – právnik konkrétnych prípadov. Len sa všeobecne konštatuje jeho úspešnosť.
Pri vodcovi boľševickej revolúcie Vladimírovi Iljičovi Uľjanovovi (Leninovi) sa jeho právnické vzdelanie a prax nespomínali údajne aj preto, že bol odborne dosť neúspešný.
Bratislava 20. 4. 2007
Samostatná India skoro 60 rokov po Gándhího smrti poskytuje dosť neradostný a len postupne sa meniaci obraz:
Komentáre