Terorizmus - nástroj, ktorý sa štátnej moci vymkol z rúk
Úvod
Vražedné, život ohrozujúce alebo iba bolestivé násilie sa už od dávna často používalo a naďalej používa ako nástroj na uchopenie moci a vládnutie. Je to veľmi účinný spôsob ako zlomiť a ponížiť človeka a to aj v prípade, že nesmeruje priamo proti nemu. Teror môže byť politickým programom, metódou aj argumentom. Potrebuje iba dostatok osôb s vhodnými patologicko – psychologickými vlastnosťami, ktoré ho budú podnecovať a vykonávať. Teror je ťažké usmerňovať, a preto je často v dosahu štátneho teroru každý občan, vrátane príslušníkov vládnúcich elít.
Počas francúzskej revolúcie na sklonku 18. storočia bol teror veľmi využívaným nástrojom revolučných orgánov, ktoré si obľúbili ľahkosť riešenia politických problémov jednoduchým zabíjaním. V krátkom čase sa nástroj stal nekontrolovateľným, čo onedlho pocítili aj jeho nedávni monopolní užívatelia.
Revolúcia v r. 1917 v Rusku vyniesla k moci Všezväzovú komunistickú stranu (boľševikov), ktorej predstavitelia začali ako nástroj vládnutia používať diktatúru proletariátu ako ničím, ani zákonmi neobmedzovaný teror (Lenin) voči spoločnosti. Masakru sa opäť nevyhli ani elity.
Nemeckú spoločnosť zachvátili dva zdanlivo protichodné revolučné pohyby, pričom druhý z nich vyústil do inštitucionalizovaného nacistického teroru, ktorý udupal nemecký komunizmus, demokraciu aj pôvodnú národno – socialistickú revolúciu. Inštitucionalizovaný nacistický štátny teror bol v druhej svetovej vojne porazený za výraznej pomoci expandujúceho sovietskeho štátneho teroru.
Na rozdiel od francúzskej nemecká ale hlavne ruská revolúcia prešli od chaotického k inštitucionalizovanému systému teroru.
Za revolučnými frázami sa skrývali strnulé štruktúry sovietskej štátostrany a snaha ovládnuť svet. V období tzv. studenej vojny sovietskeho systému s vyspelými kapitalistickými štátmi o moc vo svete na seba narážala sila ideológii a v regionálnych konfliktoch aj sila konvenčných zbraní. Ideológiou motivované revolučné misie sa zmenili na podvratné akcie voči bohatým kapitalistickým štátom a agresívnu snahu ovládnuť slabšie krajiny v najbližšom okolí a v celom svete.
Najdrahšie doteraz vyrobené zbrane, jadrové zbrane plnili v období po 2. svetovej vojne ”mierotvornú funkciu”, bránili priamej konfrontácii dvoch rivalov a zrejme vďaka nim sa Európa nestala hlavným bojiskom 3. svetovej vojny. Proti terorizmu sú však veľmociam zbytočné.
V čase ”atómového patu” v atlantickom priestore prišli vhod aj podvratné metódy boja
a tak niektoré revolučné - teroristické skupiny pôsobiace v štátoch mimo sovietskeho bloku boli nástrojom konfrontačnej politiky sovietskeho štátu, ktorý sa vývozom revolúcie usiloval rozleptať stabilitu štátov a spoločností. Následky týchto aktivít sú poznateľné dodnes.
Faktory ovplyvňujúce vzrast terorizmu.
Po rozpade bipolárneho systému založeného na makrogeopolitických faktoroch vo svete opäť dominuje multipolaritný systém a mikrogeopolitické faktory. Súperenie aj zhoda tradične vznikali a vznikajú predovšetkým medzi jednotlivcami, skupinami a štátmi, ktorí žili a žijú ako susedia. Mnohé územia sveta, ktorých obyvatelia trpia terorom okupačnej alebo vlastnej štátnej moci, nedostatkom základných práv, chudobou, rasovým, národnostným alebo náboženským nepriateľstvom sú už niekoľko desaťročí zdrojom celosvetovo vnímanej nestability a násilného spôsobu nastoľovania nevyriešených problémov a krívd. (Fraser Cameron, US foreign policy, p.192).
Neustále vznikajúce nové vzťahy a rozširovanie lokálnych vzťahov do svetových súvislostí svet obrazne povedané zmenšujú a umožňujú ľuďom intenzívne pociťovať vzájomné poznávanie a vzájomnú nenávisť. Do stavu zásadného konfliktu so susedom, spoločnosťou štátom, okupačnou mocou, iným štátom, náboženstvom, kultúrou alebo životným názorom sa človek môže dostať z objektívnych aj subjektívnych dôvodov. Zdanlivo lokálne konflikty sa v súčasnosti rýchlo stávajú svetovými a svetové trendy vyvolávajú neočakávané a neželané lokálne reakcie. Konflikty sa často riešia násilne a vzniká vojna, bojový konflikt bez vyhlásenia vojny alebo individuálne teroristické útoky. Štátny monopol moci sa často menil a mení na monopol štátneho násilia. Organizované násilie sa však emancipovalo od štátnej moci a stalo sa nástrojom jej odporcov. Nástrojom tak účinným, že predstavuje výzvu pre štátnu moc.
Pri neexistencii všeobecnej definície sa za terorizmus označujú ľudské životy ohrozujúce akcie realizované politicky motivovanými samozvanými pod-štátnymi skupinami. Za teroristov väčšinou nie sú označovaní vykonávatelia politiky štátneho teroru ale tí, ktorí podnikajú násilné akcie proti civilným aj vojenským orgánom štátnej moci, ak nie sú súčasťou riadnych vojnových operácií. Ich vykonávatelia sa označujú pejoratívne ako teroristi (banditi) a pozitívne ako bojovníci za slobodu (partizáni). Ak by zásadným rozlišovacím znakom teroristického útoku malo byť to, že smeruje proti civilnému obyvateľstvu, znamenalo by to, že útoky na ozbrojené zložky štátnej moci považujeme v princípe za legálne. Ak by sa použitie ozbrojených síl a ozbrojených bezpečnostných zborov mimo rámca vnútroštátneho a medzinárodného práva, napríklad proti civilnému obyvateľstvu, považovalo všeobecne za akt štátneho násilia (teroru), museli by sme podstatne prísnejšie kvalifikovať aj mnohé akty štátov chápaných ako právne a demokratické alebo aspoň legálne hájace svoje životné záujmy. Museli by sme ich považovať za akt štátneho teroru voči vlastným občanom alebo občanom cudzieho štátu. Konkrétne napr. bombardovanie nemeckých a japonských miest (vrátane použitia atómovej bomby proti Hirošime a Nagasaki na výstrahu Stalinovi) americkým letectvom za 2. svetovej vojny. (Právne aj politické definície v tom čase ešte zaostávali)
Vodcovia teroristických skupín majú rôznorodú motiváciu. Cieľom niektorých je uchopiť moc v konkrétnom štáte, na konkrétnom území alebo byť aspoň silným súperom štátnej moci. Iní zrejme vidia zmysel v samotných násilných akciách, podnecovaní fanatizmu a nekončiacich konfliktov. Pohybujú sa medzi politikou a násilím a ich aktivita je konfrontačnou výzvou štátnej moci domovského alebo cudzieho, jedného alebo viacerých štátov.
Napriek tomu, že medzi štátmi neexistuje všeobecná zhoda, ktorá organizácia je teroristická a ktorá nie, majú organizácie označované aspoň jedným alebo niekoľkými štátmi ako teroristické väčšinou sťažené podmienky pre svoju existenciu. To ich núti používať nelegálne metódy nie len pri samotných útokoch ale aj pri vytváraní svojich štruktúr a získavaní finančných prostriedkov. Tie sú však pre teroristov len prostriedkom, nie samotným cieľom. Bežný zločinec pri svojej hlavnej trestnej činnosti peniaze získava, terorista ich míňa. Zločinec chce štátnu autoritu oslabiť a zneužiť ale určite nie úplne zničiť. Nemalo by napríklad význam kradnúť alebo falšovať peniaze, ak by sa ich hodnota znižovala verejne známym oslabením politickej a ekonomickej sily štátu, ktorý ich vydal.
Viaceré styčné body medzi teroristami a zločincami však existujú. Útoky proti štátnej moci by sa často nedali pripraviť bez porušovania právnych predpisov, spolupráce so zločincami a používania ich metód a zneužívania nedostatkov a korupcie v orgánoch štátnej moci. Úspešný boj proti terorizmu preto vyžaduje potlačenie organizovanej zločineckej a protiprávnej aktivity a korupcie predstavieľov štátnej moci. Nevyhnutná je aj spolupráca s inými štátmi na potlačení spolupráce zločineckých či teroristických skupín z viacerých štátov a využívanie legálnych prostriedkov v jednom štáte na nelegálne aktivity proti inému štátu. Potláčanie terorizmu vyžaduje dôraz na bezpečnosť a zákonnosť v kriminálnom a spravodajskom zmysle ale aj v triviálnom zmysle verejnej bezpečnosti. Verejná bezpečnosť a právna istota vytvára bázu na spoluprácu občanov so štátom.
Globalizácia sveta sústavne vytvára nové možnosti na získavanie prostriedkov, plánovanie aktivít, hľadanie spojencov a voľbu cieľov, vďaka ktorým si nápadití teroristi môžu udržiavať iniciatívu v silovo nerovnom (asymetrickom) konflikte. Fakt, že sú to oni, kto si vyberá čas, miesto, spôsob a nečakaný cieľ útoku im pri neexistencii frontových línií a bitevného poľa umožňuje usilovať o úspech.
Ťažisko sily teroristov nie je v ich zbraniach ani dokonalej organizácií ale predovšetkým v tom, že majú dostatok bojovníkov presvedčených o absolútnosti presadzovanej pravdy, ktorá je hodná všetkých obetí. Ak dušu kata oslobodzuje od hriechu vraždy súdny rozsudok smrti nad zločincom, dušu teroristu oslobodzuje ideológia, ktorá už odsúdila na smrť všetkých nepriateľov. Pravý bojovník za (akúkoľvek) vieru, ktorá sa presadzuje násilím, hodný tohto mena musí byť kedykoľvek pripravený zabíjať alebo zomrieť v boji mučeníckou smrťou a vidieť v tom zmysel svojho života.
Boj proti terorizmu musí tak smerovať nie len proti jeho nelegálym skutkom, nelegálnej materiálnej a organizačnej základni, ale predovštkým proti jeho ideovým zdrojom a psychosociálnej atmosfére, ktorá produkuje dostatok bojovníkov odhodlaných na všetko. Ak sa v sociálnej skupine nájde jeden človek odhodlaný útočiť bez varovania na iných, náhodne vybraných ľudí len pre ich rasovú, náboženskú alebo sociálnu odlišnosť, zabíjať a umrieť pri tom znamená to, že potencionálne sú toho schopní mnohí ďalší.
Mnohí z nás často siahajú namiesto argumentov k násiliu. Závažnosť následkov je často len vyjadrením miery pocitu zodpovednosti za svoje činy a schopnosti sebakontroly. Prenos individuálnej zodpovednosti mimo osobnosť človeka a nahradenie sebakontroly rozkazmi urobí z človeka inteligentný stroj. Lacno získaný stroj na akékoľvek použitie. Zbraňou môže byť potom čokoľvek, aj handra namočená v petroleji (V. I. Uljanov - Lenin, neúspešný právnik a vodca ruských boľševických bánd).
Závery
Terorizmus nie je možné chápať ako nepolitický problém. Teroristi často reprezentujú alebo chcú reprezentovať názorové strany regionálnych a svetových konfliktov, ktorých účastníkmi sú aj štáty a iné (neteroristické) politické skupiny. Sieť politických vzťahov okolo teroristov je často v rozpore s presvedčením o tom, že sú všade na svete vnímaní ako zločinci. Nie každý štát a každá spoločnosť je z ich strany vystavená rovnakej hrozbe a ľudia, ktorí sú hodnotení ako teroristi a zločinci v jednom štáte môžu byť celkom pokojní obyvatelia iného štátu, v ktorom majú politických podporovateľov, spojencov, materiálne zázemie, základne, bankové účty alebo iný majetok. Vláda tohto štátu nechce alebo nemá dostatočný dôvod proti nim zakročiť. Mohla by ohroziť základné práva a slobody a narušiť princíp prezumpcie neviny svojich alebo cudzích občanov a spochybniť princípy svojej politiky alebo jednoducho narušiť svoje ideologické postoje, politické či ekonomické záujmy.
Aktívna a všestranná spolupráca štátov v boji proti terorizmu predpokladá predovšetkým zdieľanie spoločných hodnôt, vzájomný rešpekt, maximálnu vzájomnú pomoc a jednoznačné vnímanie konkrétneho spoločného nepriateľa. To nie je fráza ale základná požiadavka vzájomnej dôvery a podpory. Osobitne dôležitá pre štáty, ktoré sa až svojou účasťou na boji proti terorizmu stávajú pre teroristov viditeľnými. Nesúhlas európskych štátov s vyšetrovacími metódami amerických štátnych orgánov a tiež napr. trestom smrti v USA o zdieľaní spoločných hodnôt nesvedčí.
Z hľadiska organizačného by spolupráca mala zahŕňať výmenu informácií, zdieľanie informácií a spoločné akcie v záujme efektívnosti v sledovaní, vyšetrovaní a stíhaní terorizmu a trestnej činnosti teroristov, čo nemusí byť vždy to isté. Informácie zo všetkých zainteresovaných štátov by mali mať k dispozícii štátne orgány každého z nich. Konkrétne ide o štát pôvodu, pobytu, nákupu zbraní a iného materiálu, umiestnenia zdroja prijímov, uloženia finančných prostriedkov a samozrejme štát zasiahnutý teroristickým útokom. Akútnou je potreba analýzy a systemizácie všetkých informácií zozbieraných súdmi, prokurátormi, policajnými a spravodajskými orgánmi zo všetkých zúčastnených štátov vo vzťahu ku konkrétnym osobám v reálnom čase v záujme ich sledovania, zadržania, vyšetrenia a stíhania. Predpokladom efektívneho boja proti terorizmu je narušenie myšlienkovej ucelenosti ideológie, prerušenie základných organizačných a finančných vzťahov a následne postihnutie konkrétnych ľudí zodpovedných za prípravu a realizáciu teroristických činov.
Výmene informácií by mala predchádzať analýza a systemizácia informácií z jednotlivých prípadov a o jednotlivých osobách a mala by sa diať tak, aby neohrozovala úspešnosť práce štátnych orgánov, štátnu nezávislosť a záujmy zúčastnených štátov. Pri výmene informácií by mal subjekt udržiavať kontrolu nad tým, ktoré informácie poskytne a akým spôsobom. Môže sa tiež obmedziť na užšiu informáciu bez jej pozadia a spôsobu získania, čím však samozrejme informácia stráca na hodnote a obmedzuje sa jej použiteľnosť.
Menej problematická by mohla byť medzištátna kontrolovaná výmena informácií o ľuďoch odsúdených alebo aspoň vyšetrovaných za trestnú činnosť, teda informácii z činnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Vážnejšie problémy môžu nastať pri výmene spravodajských informácií, ktoré nie sú zozbierané počas riadneho vyšetrovania alebo súdneho procesu ale utajovanými metódami spravodajských služieb a nemajú vždy charakter jednoznačného dôkazu. Existuje určité rozhranie, za ktorým výmena informácií prechádza do zdieľania informácií vytvorených v spolupráci a pri spoločných akciách. Je potrebné si uvedomiť, že utajovaná informácia z činnosti spravodajskej služby je zároveň aj informáciou o tejto službe a štáte v mene ktorého pôsobí.
Zvyšovanie efektívnosti je spojené so širšou spoluprácou, až zjednotením pracovných postupov, informácií a operatívnych cieľov. Je to však zároveň cesta k vytvoreniu spoločných riadiacich orgánov spravodajských služieb a tu už stojí potreba maximálnej efektívnosti v boji proti terorizmu oproti štátnej suverenite. Je však suverenita štátu väčšou hodnotou než ochrana bezpečnosti občanov?
Bratislava 24. 8. 2007
Terorizmus a ekonomika
USA potrebujú inteligentnejšiu politiku, práve preto, že sú v práve:
Americká politika, boj proti terorizmu a spolupráca: http://www.sme.sk/c/3668671/Kontakt-s-realitou-pre-omylnu-velmoc.html
Podozrenie z účasti na teroristických aktivitách a diskreditácia osobnosti:
Zlaté slová: "V 60. letech jsme se báli komunismu, teď se bojíme terorismu. A neměli bychom dělat stejné chyby jako před padesáti lety," dodala.
Problém, ktorí majú Američania: nutnosť spolupráce štátu a veľkých korporácii s dosahom na bezpečnosť.
Predpokladom je vzájomná dôvera a ochota spolupracovať.
Partizáni a teroristi: http://komentare.sme.sk/c/5139080/kde-sa-zacina-terorizmus.html
Komentáre