notes.blog.sk

Z nemeckého originálu Stefan Zweig Ein Gewissen gegen die Gewalt, S. Fischer Verlag 1954, preložila Jana Šimulčíková

Vydalo nakladateľstvo Epocha, I. vydanie, Bratislava september 1970

 

Je úžasné, že táto kniha vyšla v období post/odmäku a stihla sa aj predať, čím sa jednotlivé výtlačky dostali na rôzne anonymné miesta a pretrvali do dnešných čias. Dosť ľahko ju totiž mohol stihnúť osud kníh spomínaných na prebale, ktoré nacisti spálili na hraniciach alebo kníh pálených za Kalvínovho teroru. Text na prebale, ktorý označuje nacistov za „najreakčnejšiu zložku nemeckej buržoázie“ je ústupkom politickej moci. Vládnuca komunistická strana si urobila erb z antinacistického odboja hoci jej ústredie v Moskve (Komunistická strana Sovietskeho zväzu) s nemeckým revanšizmom a nacizmom pred a ešte aj počas 2. svetovej vojny úzko spolupracovalo. Nacizmus bol ľudovým hnutím, ktoré bolo značne červené nie len svojou erbovou farbou ale aj masovou základňou. Okrem sociálnej základne radikálnej ľavice pritiahlo samozrejme aj mnoho iných prúdov existujúcich v spoločnosti. Vedenie na čele s Hitlerom po dosiahnutí na moc otočilo kormidlo smerom k tradične silným a bohatým vrstvám spoločnosti a pouličným zurvalcom, ktorý mali s konzervativizmom problém vykrútilo krk.  Nacistická totalita však vzišla z biedy ľudu.

Kalvínova totalita vzišla z ľudí meštianskeho stavu, ktorý chceli slobodne a moderne vyznávať Boha bez katolíckych obmedzení, tlakov a nadmerných požiadavok v oblasti majetkovej, myšlienkovej a v organizácii práce. Proti tlaku katolíckej cirkvi potrebovali silnú myšlienku a silného vodcu. Oboje našli v Jánovi Kalvínovi. Ten však mal iné a vyššie ambície než udržať kľud a dojem zhody s Bohom v duši ženevských mešťanov a zároveň obhajovať minimalizáciu ich cirkevných povinností v porovnaní s náročnou katolíckou cirkvou. Katolíci chceli ich peňaženku a dušu, on ich chcel celých. Katolícku mystiku Kalvín nahradil požiadavkou aktívnej a uvedomelej oddanosti a poslušnosti a katolícky nátlak a teror nahradil svojím nátlakom a terorom. Kalvínovo myslenie bolo ako diamant. Pevné, dokonalé, tvrdé a nemenné cirkevné myslenie, ktoré dokázalo presadiť a obhájiť teror.  Len v r. 1542 -1546 za Kalvínovej aktívnej spoluúčasti popravili 58 jeho protivníkov a 76 občanov poslali do vyhnanstva. (SVA) Pod pojmom protivník je pritom potrebné chápať nie úplne súhlasiacich, príliš nezávislých alebo inak podozrivých. Kalvín sa na žiadnej poprave ani mučení nezúčastnil, vydal len príkaz. Okrem nezmieriteľnej myšlienky vládol s pomocou teroru, všade a všetko prestupujúceho strachu a cenzúry.

Na tomto mieste musím protestovať proti pojmu „náboženský fanatik“, ak by ho chcel  niekto použiť na Jána Kalvína a podobných. Myslím si, že pôvodný dejový a tematický rozsah kresťanského náboženstva nedáva základ fanatizmu. Biblia „je kniha nejasná a plná protikladov“ (Sebastián Castellio, s. 69) obsahuje aj erotické až „nemravné“ pasáže a ak sa na ňu odvolávali a odvolávajú mnohí „cirkevní fanatici“, ktorí uvaľujú na spoločnosť všetky možné obmedzenia, môžu tak robiť len preto, že poslušní cirkevníci sa uspokoja alebo musia uspokojiť s výkladom svojich vodcov.

Ktovie či dôvodom odklonu Kalvína od katolíckej cirkvi nebola aj jednoduchá skutočnosť, že sa mu zdalo nemožným stať sa pápežom. Reformátorským antipápežom sa nakoniec stal. Dotiahol to až k tomu, že v protestantskej cirkvi (asi 30 rokov po Lutherovom vystúpení) vytvoril pojem kacíra a tohto kacíra dal upáliť.

Miguel Servet bol provokatér s horúcou hlavou a množstvom nápadov, ktoré ochotne dával k dispozícii publiku. Hromy a blesky naňho zvolávali viacerí, iba Kalvín si dal tú námahu, že ho dôsledne stíhal a pre spornú náboženskú otázku dotlačil až na popravisko. Snáď mu ani tak nešlo o konkrétneho človeka, náboženských fantázií a fantastov bolo nakoniec v tom čase dosť ale o to prezentovať svoju moc a vykonať prostredníctvom štátneho teroru politicky čitateľnú vraždu. Reformácia objavila a užila si „boj proti kacírom“ (vnútornému nepriateľovi) a revolucionár dal popraviť revolucionára.

Sebastián Castellio vystúpil ako Sokrates, ktorý sa akoby naivne pýta až nakoniec spochybní zdanlivo pevné a nemenné pravdy, aby mohol povedať, že nikto nemá schopnosť ani právo mať monopol na pravdu a, že „Upáliť človeka neznamená obraňovať učenie, ale: zabiť človeka“. (s.148)

Castelio ako keby čakal na ten správny podnet a dočkal sa ho v podobe Servetovej popravy, ktorá mu umožnila rozvinúť pálčivé myšlienky a presné výčitky. Jeho postoj možno zhrnúť do jednoduchého „Potomstvo nebude môcť pochopiť, že sme znovu museli žiť v takých temravách, keď už raz bolo svetlo“ (Sebastián Castellio). Dobová slabosť a zároveň večná sláva Castelia je v tom, že nebojoval proti totalitnému názoru za iný názor ale v tom, že bojoval za právo na iný názor a kritické myslenie. Názory sa menia ale potreba tvorivej slobody zostáva.

Ján Kalvín sa naproti tomu choval ako majiteľ pravdy a proti svojim odporcom používal hanebné a pokrytecké metódy, ktoré ho morálne diskvalifikovali.

 

Proti kynoženiu novokrstencov (anabaptistov) na základe širšej katolícko-protestanskej zhody sa zrejme nikto známy a uznávaný nepostavil a kolektívne svedomie sa s tým tak akosi vyrovnalo.  

 

Bratislava 15. 9. 2007

 

Použitá literatúra:

Slovník vedeckého ateizmu, Slovenská akadémia vied, Ústav vedeckého ateizmu, Bratislava, vydané len pre vnútornú potrebu

(Preložené z ruského originálu Kratkij naučno ateističeskij slovar, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Nauka v Moskve 1969 a domestikované)