notes.blog.sk

Zborník z konferencie, ktorá sa uskutočnila 4. 7. 2006 v Bratislave

Slovenská spoločnosť pre medzinárodné právo pri Slovenskej akadémií vied

ISBN 80-969540-0-8

Nasledujúci text nie je podrobnou a odbornou recenziou zborníka ale zamyslením sa nad danou témou. Zborník pri tom slúžil ako podnet.

 

Autorka sa zamerala na definície pripravované na medzištátnej politickej úrovni a smerujúce k definícii v oblasti medzinárodného práva.

Proces vymedzovania (pojmu) sám o sebe tvorí súčasť ideologického a politického sporu a spochybňuje sa aj samotná potreba definície. Podľa americkej sudkyne R. Higginsovej je terorizmus pojmom bez akéhokoľvek právneho významu. Ide len o výhodný spôsob na označenie aktivít, či už štátov alebo jednotlivcov, ktoré sú široko odsudzované a v rámci ktorých sa buď používajú ilegálne metódy, alebo sa útočí na chránené ciele, či oboje.“

                "Pojem terorismus nejlépe sedí na určitý typ politického násilí. Jinak se stává nepoužitelným." Paul R. Pillar, bývalý analitik CIA, MF Dnes 11. 9. 2007

Trestnosť jednotlivých činov síce umožňuje stíhať ich páchateľov ale zefektívnenie medzinárodnej spolupráce by podporila zhoda v definovaní pojmu, teda „vymedzení nepriateľa“. Problém je v tom, že ten nepriateľ by musel byť spoločný pre všetky zúčastnené štáty. A v rámci svetového politického diania nie je jednoduché najprv teroristu abstraktne definovať a potom tú definíciu aj dodržiavať a napr. na požiadanie iného štátu zakročiť voči nijakej osobe, skupine, strane, hnutiu, organizácií a pod. ako proti teroristickým nepriateľom. Niektoré štáty to môžu chápať ako vzdanie sa suverénnej politiky do budúcnosti a ohrozenie svojich záujmov.

Dohoda o predchádzaní a potlačovaní terorizmu z r. 1937 (ktorá nevstúpila do platnosti) definovala teroristické činy ako „trestné činy namierené proti štátu, ktoré majú vytvoriť stav hrôzy (state of teror) v mysliach niektorých osôb, skupín osôb alebo verejnosti“

Nelegálne násilné metódy sa prejavujú ako systematický štátny teror voči obyvateľom vlastného alebo okupovaného cudzieho štátu, štátom podporovaný terorizmus (útoky a atentáty ako násilná forma štátnej politiky mimo jeho územia, expanzia v mieri) a protištátny terorizmus. Z tohto širokého spektra násilia býva niekedy obhajovaný jedine atentát na tyranského vládcu, ktorý môže ľud oslobodiť z poroby alebo aspoň pomstiť obete a vyvolať ďalšie, ako napr. atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora v Protektoráte Čechy a Morava Reinharda Heydricha v r. 1942. Ťažisko diskusie, ktorú reflektuje aj zborník je ako bojovať s protištátnym terorizmom, ktorý predstavuje asymetrickú hrozbu pre vyspelé štáty euroatlantického priestoru a ich zámorských a zaoceánskych spojencov.

Politicky je zložité definovať právnu skutkovú podstatu, ktorá by bola normatívne platná pre všetkých aktérov na neurčitý čas. Zdá sa, že k úspechu povedú buď čiastkové definície alebo obmedzovanie okruhu aktérov, ktorí môžu byť označovaní za teroristov. K tomu v podstate smerujú aj iniciatívy typu zoznam teroristických skupín vydávaný Ministerstvom zahraničných vecí Spojených štátov amerických. Môže tak dôjsť k nominálnemu vytlačeniu definovaného terorizmu (konkrétne protištátneho terorizmu) mimo okruh politiky štátov určujúcich chod sveta. Nevyhlásená ale reálna vojna spojená s okupáciou cudzieho územia a právne nezdôvodnené, tzv. jednostranné použitie vojenskej sily vôbec viacerými štátmi, ktoré sa zároveň považujú za ohrozené terorizmom by sa inak ťažko vysvetľovali. Aj keď na rozdiel od teroristov armáda týchto štátov vysloví poľutovanie nad (cudzími) civilnými obeťami, odmietne úmysel spôsobiť im ujmu a tým odmietne vinu za kváziteroristický útok. Vládne totiž skoro všeobecná zhoda v tom, že teroristický čin je činom úmyselným a nie je možné ho spáchať z nedbalosti.

Subjektívnu stránku terorizmu tvorí úmysel (spáchať čin) a jeho zámer (niečo dosiahnuť) a motivácia; napr. rozvrátiť nijaký štát alebo zásadne ovplyvniť jeho politiku.

Objektívnu stránku terorizmu tvorí „násilné konanie smerujúce proti určitými osobám alebo majetku“.

Snaha dekontextualizovať a depolitizovať terorizmus v záujme jeho jednoznačnej kriminalizácie vedie síce k odbúraniu účelových výkladov ale zároveň ignoruje realitu vzniku a vojenskej politiky viacerých súčasných štátov, ktoré získali resp. udržali svoju samostatnosť vďaka odhodlaným a vynaliezavým bojovníkom za nezávislosť. Ak sa však dosiahne zhoda na dekontextualizovanej definícií, bude to len za cenu vyňatia štátov, aspoň stálych členov Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov a prípadne aj ich lokálnych sopjencov.

Cesta k akceptovanej trestnoprávnej definícii pojmu terorizmus a rozvynutiu efektívneho boja proti nemu môže viesť cez predbežnú dohodu o spôsobe určenia subjektov medzinárodného práva, politických strán, hnutí, organizácií a osôb na ktoré bude táto definícia a následné postihy uplatňované. Odporúčanie takéhoto selektívneho prístupu je nespravodlivé ale je vyjadrením faktu, že terorizmus je politický problém. A je aj vyjadrením platnosti starorímskeho „Quo is licet Iovi, non est licet bovi“.

 

            Medzinárodných dohôd proti terorizmu je celkovo (zatiaľ) 13 a niekoľko rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN, ktoré vyzývajú na ich ratifikáciu, implementáciu a dopĺňajú operatívne úlohy. Zdá sa však, že chýba to podstatné jednotná vôľa a dostatočné schopnosti všetkých zúčastnených štátov a to sú viac menej všetky štáty sveta. 

 

 

 

 

            Medzi povinnosti BR OSN patrí autonómna právomoc podľa čl. 34 Charty OSN rozhodovať o akejkoľvek situácií, ktorá by mohla viesť k medzinárodným treniciam alebo vyvolať spor. BR teda môže posúdiť ktorýkoľvek teroristický čin ako udalosť ohrozujúcu mier a medzinárodnú bezpečnosť. BR však vzhľadom na rôznorodé záujmy veľmocí dostatočne nevyužíva svoje kompetencie ani ako rozhodovací orgán a ani ako potencionálny hýbateľ vývoja medzinárodného práva.

            Významná bola rezolúcia č. 1373 (2001) z 28. 9. 2001 prijatá podľa Kapitoly VII. Týmto jednostranným právnym aktom boli štátom uložené normatívne povinnosti ako aj delegovaná právomoc (ods. 2 písm e) „založiť vo svojom vnútroštátnom práve univerzálnu juridikciu nad podporou, financovaním, prípravou, podnecovaním a páchaním teroristických činov“.

            Rezolúcia by mohla byť chápaná ako vyjadrenie zjednotenia záujmov veľmocí na princípe legality a vzájomného uznávania nárokov.

 

Štátnym terorizmom môžeme rozumieť teroristické akty páchané alebo podporované štátom alebo jeho časťou so suverénnymi ambíciami. V druhom prípade ide skôr o organizovaný boj za nezávislosť. To je práve sféra, kde sa prelínajú hodnotenia bojovníkov medzi teroristami a bojovníkmi za nezávislosť.

Subjektívna zodpovednosť spočíva v tom, že štátu sa pričítava konanie jeho orgánov a jednotlivcov reprezentujúcich jeho moc.

Objektívna zodpovednosť spočíva v tom, že protiprávne konanie vyvoláva vznik zodpovednosti.

            Medzinárodnoprávna subjektivita jednotlivca sa prejavuje v prípade využitia ich ľudských práv a slobôd garantovaných na tejto úrovni a v prípade, že spáchajú medzinárodný zločin (vojnový zločin, zločin proti mieru, zločin proti ľudskosti). Teroristický čin sa môže hodnotiť ako vojnový zločin v mieri, ak napĺňa jeho parametre.

            Páchatelia teroristických činov by mali byť štátom, ktorý získal nad nimi dosah vydaný alebo trestne stíhaný. K tomu sa žiada dodať, že prijímajúci štát by mal po ich prevzatí zabezpečiť stíhanie alebo vykonanie rozsudku cudzieho súdu. Len keby sme vedeli kto je terorista a ktorý čin je teroristickým. Navyše všetky činy teroristické svojim charakterom nedosajú význam zločinov, ktorých stíhanie by bolo nevyhnutné na medzinárodnej úrovni.

 

 

            Terorizmus predstavuje závažné porušenie ľudských práv, základných slobôd a demokracie, ohrozuje územnú celistvosť, bezpečnosť štátov a destabilizuje legitímne vytvorené vlády. Terorizmus by sa teda dal (čiastkovo) definovať ako sprisahanie proti bezpečnosti štátu a jeho občanov, ktoré vyvrcholilo fyzickým alebo virtuálnym útokom, ohrozenie informačných databáz a riadiacich systémov. Trestnoprávna definícia terorizmu by mala zohľadňovať to, že nie každý z účastníkov sprisahania nesie individuálnu vinu v rozsahu, ktorý by umožňoval vykonať proti nemu opatrenia potrebné na odhalenie celej štruktúry a riadiaceho systému skupiny alebo skupín (odpočúvanie, sledovanie, čas a dôvod policajného zadržania, rozsah práv pri vypočúvaní, zaobstarávanie, hodnotenie a využitie poznatkov a dôkazov) a mala by teda postihovať účasť na sprisahaní.

             Zodpovednosť štátu, ktorý nie je zodpovedný za útoky je v tom, že musí urobiť všetky potrebné a vykonateľné opatrenia v záujme ochrany svojich aj cudzích občanov a obyvateľov na vlastnom aj cudzom území. Rozsah týchto opatrení býva často prehnaný, snáď až na úkor hodnôt, ktoré by mal štát chrániť. Problémom je, že zo strany občanov často nejde o výmenu slobody a anonymity za očakávanú bezpečnosť ale len za stratu súkromia, bezpečnosti osobných údajov a neslobodu.             Terorizmus destabilizuje aj nie celkom legitímne vytvorené vlády, ktoré sú ale napr. dôležitým spojencom vo Vojne Severu proti teroru. Porušovanie ľudských práv, ktoré nie sú derogovateľné podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach alebo Medzinárodného paktu o ľudských právach (právo na život, zákaz mučenia, zákaz retroaktivity v trestnom práve) niektorými hlavnými bojovníkmi alebo ich spojencami v tejto vojne je vážnym varovaním. „Niektoré techniky vypočúvania povolené Ministerstvom obrany Spojených štátov amerických (Zadržiavací tábor na základni Guantánamo) napĺňajú pojem ponižujúceho zaobchádzania v rozpore s čl. 7 Paktu a čl. 16 Dohody proti mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.“ Kompetencie, ktoré uplatňuje americká ale napr. aj izraelská armáda v bezpečnostnej oblasti a trestnom konaní sú pre mňa dosť zarážajúce.

            Nesledujem debatu o americkej vojenskej základni v Česku natoľko, aby som mohol povedať či sa dostatočne zvažuje aj ten aspekt, že na území ČR vznikne územie, ktoré bude ak nie aj právne tak fakticky exteritoriálne. Čo keď dôvodom na jej vybudovanie nie sú rakety ale zadržiavacie zariadenie?

 

 

            Podľa môjho názoru nie je jednoznačné či v slovenskom právnom poriadku existuje skutková podstata trestného činu terorizmu (s.114). § 419 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov obsahuje slovo „terorizmus“ len v rubrike (nadpise) a ustanovenie znie nasledovne: